Pane, keď teraz otvárame Tvoje slovo, daj, aby sme nepočuli len hlas dávneho príbehu, ale aj Tvoj tichý hlas pre náš dnešok. Uč nás vnímať, kam nás voláš, a posilni nás, aby sme mali odvahu ísť. Amen.
1M 12, 1-9: 1 Hospodin riekol Abrámovi: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. 2 Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním. 3 Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí, a v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme. 4 Vtedy Abrám odišiel, ako mu prikázal Hospodin; šiel s ním aj Lót. Abrám mal sedemdesiatpäť rokov, keď vyšiel z Cháránu. 5 Abrám teda vzal svoju ženu Sáraj, bratovho syna Lóta i všetko svoje imanie, ktoré nadobudli, i ľudí, ktorých získali v Cháráne, a vyšli, aby putovali do Kanaánu. Tak prišli do Kanaánu. 6 Abrám prešiel krajinou až po posvätné miesto v Sícheme, totiž k dubu Móreho. V tom čase boli v krajine Kanaánci. 7 Tu sa Abrámovi zjavil Hospodin a riekol: Tvojmu potomstvu dám túto krajinu. Nato postavil tam oltár Hospodinovi, ktorý sa mu zjavil. 8 Odtiaľ sa pobral do pohoria východne od Bételu a rozložil si stan; Bétel mu padol na západ a Aj na východ. Tam postavil Hospodinovi oltár a vzýval meno Hospodinovo. 9 Potom postupoval Abrám ďalej k Negebu.
Tento príbeh nás prenáša o mnoho storočí späť – do najstarších počiatkov spoločenstva viery, ktoré nazývame Izrael. Len pamäť tohto spoločenstva, udržiavaná rozprávaním otcov svojim synom, nám sprostredkuje vedomie o tých dávnych udalostiach a otvára pohľad do tajomstva začiatku.
A tu sa hovorí o počiatku viery uprostred pohanstva – o pravom stvorení z ničoho. Je to prekvapujúce. Veď mohlo to byť aj inak! Na začiatku Biblie čítame, že už za dní Adamovho potomka Énoša „sa začalo vzývať meno Hospodinovo“ (Gn 4,26). A keďže Adam poznal Boha „tvárou v tvár“, mohli by sme očakávať, že viera sa bude prirodzene dediť z pokolenia na pokolenie – od Adama cez Šéta a Énoša až po Abraháma, ba až po nás. Že teda nebude treba nijakého nového začiatku, nijakého povolania z pohanstva. Možno by nám práve takáto predstava bola blízka – veď často sme nešťastní, že môžeme počítať s vierou len vo „veriacich rodinách“.
A predsa – viera je vo svojej podstate rozhodnutie ničím nepodmienené. Ani ten, kto sa narodil veriacim rodičom, nie je ušetrený „abrahamovského rozhodnutia“: Je to, čo mi znie v svedomí, skutočne hlas pravdy – alebo len ilúzia?
Abrahám je nazvaný „otcom všetkých veriacich“ (R 4,11–12). Dejiny viery sú dejinami neustálych odchodov, obratov, nových začiatkov. Od Abraháma a Mojžiša až po rybárov, mýtnika či farizeja, ktorých si povolal Ježiš. V ranokresťanskej cirkvi bolo zvykom, že pri krste človek prijímal nové meno – znamenie, že vstupom do Kristovho tela sa stáva novým človekom.
Bratia a sestry, zostalo nám ešte vo viere vedomie dotyku s niečím novým, nepoznaným, nepodmieneným?
Čo donútilo toho sedemdesiatpäťročného muža opustiť domov a vydať sa na nové cesty? Neopúšťa predsa málo – trhá citové putá, ktoré každého z nás viažu k domovu. Zriekol sa majetkového zabezpečenia, práv občana svojej zeme, istoty, že môže pásť stáda na vlastnej pôde. Odchádza ako emigrant – bez práv, bez istôt, sám. Zriekol sa aj duchovnej opory, ktorú mu poskytoval rodový kult domácich bohov. Ur i Cháran boli významné centrá mezopotámskeho náboženstva, štátnosti i kultúry.
A pred ním je len pohľad do púšte – kdesi v diaľke neznáma zem, ktorú mu Boh zasľúbil. Ako ho prijme? Aký tam bude život? „Šiel, nevediac, kam ide“ (Hebr 11,8).
Mnohí odchádzajú do zahraničia, lebo hľadajú lepšiu prácu, lepšie živobytie… Abrahám však odchádza z celkom iných dôvodov: Slovo odinakiaľ vstúpilo do jeho života.
Týmto Božím oslovením sa ho zmocnil nepokoj, ktorý sa nedá uhasiť. Zrazu pochopil, že v živote je niečo viac než len úžitok a majetok. Božia blízkosť, ktorú zakúsil v zasľúbení „Žehnať budem tých, čo teba žehnajú“, sa stala niečím, bez čoho už nemôže žiť. Abrahám pochopil, že človek má poslanie. „Budeš požehnaním,“ povedal mu Boh. „V tebe budú požehnané všetky čeľade zeme.“ Už sa nemôže uspokojiť s blahobytom ani úspechom. Je povolaný stať sa človekom, ktorý znamená niečo pre druhých.
A práve tu sa dotýka samotnej podstaty života: všetko doterajšie sa mu zrazu javí ako predbežné, neúplné, nenaplňujúce. Musí to opustiť a vykročiť.
Keď prišiel do Kanaánu, nič nenasvedčovalo, že by to bola zasľúbená zem. Tvrdá, chudobná, drsná krajina – a navyše obývaná. Jej obyvatelia mali svoje pohanské náboženstvo, vášnivejšie než to, ktoré poznal v Ure. Tam sa klaňali mesiacu – tu silám zeme, plodnosti a života. Nebude sa Abrahám cítiť medzi nimi ešte cudzejší a osamelejší?
A predsa možno práve o túto samotu ide. Lebo uprostred nej môže človek počuť Boží hlas jasnejšie než kdekoľvek inde.
Abrahám stavia oltár a vzýva meno Hospodinovo. Navonok je to málo – len tichá modlitba, nie čin, nie reforma. A predsa – práve modlitba a vyznanie môžu byť najvýrečnejším svedectvom. Zaujímavé je, kde svoje oltáre stavia: pri dube Móreho v Sícheme, pri Bételi a Aji – na miestach, ktoré boli pohanskými svätyňami. Jeho oltáre sú skromné, neokázalé – a predsa sú znamením prítomnosti Boha. Tým vyznáva: toto miesto, doteraz pod mocou pohanských kultov, patrí teraz Hospodinovi.
A my sa od neho máme učiť, aké dôležité je vzývať meno Hospodinovo. Tam, kde sa vysloví: „Ty si môj Pán,“ miznú falošné domnienky, prázdne ciele, márne túžby. V tichu viery sa rodí nový človek – nový začiatok. A aj tá cudzia zem, ktorá bola ešte pohanská, sa raz stane Božou.
Pane náš, Bože Abrahámov, Izákov a Jákobov, ďakujeme Ti, že aj dnes oslovuješ ľudí tak, ako kedysi Abrama. Tvoje slovo sa dotýka nášho srdca uprostred istôt i neistôt. Ďakujeme Ti, že nám pripomínaš: viera nie je zdedená samozrejmosť, ale osobné rozhodnutie, výzva a odpoveď.
Prosíme Ťa, nauč nás počúvať, keď voláš, aj vtedy, keď nerozumieme, kam vedieš. Daj, aby sme v Tebe mali odvahu opustiť to, čo nás zväzuje, a dôverovať Ti, aj keď pred sebou nevidíme cieľ.
Vlej do nás vieru Abraháma – vieru, ktorá sa nebojí tmy, ktorá sa spolieha na Tvoje zasľúbenia, ktorá vie byť požehnaním pre druhých.
Nech aj v našej cudzine, v našich mestách, v našich domovoch stojí oltár Tvojej prítomnosti – oltár modlitby, viery a dôvery.
Buď nám cestou, svetlom i cieľom, skrze Ježiša Krista, nášho Pána a Spasiteľa. Amen.