Pane Ježiši Kriste, vstupujeme do nového roka ako na cestu, ktorú ešte nepoznáme. Prosíme ťa, otvor naše srdcia pre tvoje slovo, aby sme v ňom našli odvahu, vieru a nádej. Buď s nami, keď premýšľame o tom, čo bolo, a keď sa učíme dôverovať tomu, čo príde. Ty si cesta – vedieš nás. Ty si pravda – osvecuješ nás. Ty si život – obnovuješ nás. Amen.

J 14, 1-6: ¹ Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa! ² V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto, ³ a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja? ⁴ A cestu, kam idem, poznáte. ⁵ Povedal Mu Tomáš: Nevieme, Pane, kam ideš; ako by sme teda poznali cestu? ⁶ Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.

Milí priatelia, bratia a sestry!

Mnohí prirovnávajú rok k ceste. Ak si dnes vezmeme tento obraz za svoj, môže nám v tej súvislosti pomôcť výrok česko-nemeckého spisovateľa Franza Kafku: „Cesty vznikajú chodením.“

Naozaj — keď vidíme lesné chodníčky alebo vyšliapané cesty cez trávnik, môžeme si predstaviť všetkých tých, ktorí sa raz odhodlali vykročiť tam, kde žiadna cesta nebola. Bola potrebná odvaha urobiť prvý krok, viera, že je to správne, a obraz cieľa pred očami. A potom to už išlo.

Nový rok je však trochu iná cesta. Príde, či chceme, či nie. Nemusíme ho vyšliapať — on si nájde nás.

Ale to, ako naň vstúpime, už závisí od nás. Pre niekoho je to vstup s odvahou, vierou a nádejou. Pre iného je to skôr vstup so strachom, nedôverou a beznádejou.

A práve tu sa dotýkame niečoho veľmi dôležitého. Nový rok je cesta, ktorá príde tak či tak — ale to, s akým srdcom na ňu vstúpime, to už nie je samozrejmosť. A presne do tohto momentu, do tohto prahu medzi starým a novým, zaznievajú Ježišove slová z dnešného evanjelia. Slová, ktoré nehovoria o kalendári, ale o srdci. Slová, ktoré nehovoria o plánoch, ale o dôvere. Slová, ktoré nehovoria o tom, čo bude, ale o tom, s kým pôjdeme.

Ježiš začína veľmi jednoducho: „Nech sa vám srdce nestrachuje.“ Ako keby nám chcel povedať: „Nebojte sa tej cesty. Nebojte sa roku, ktorý prichádza. Nie ste na ňom sami.“ A práve tu sa začína to, čo potrebujeme pre rok 2026: odvaha, viera, nádej — a Kristus, ktorý je cesta.

1. Ježiš začína slovami: „Nech sa vám srdce nevzrušuje.“ Nie je to výzva k hrdinstvu, ale k tomu, aby strach nebol naším sprievodcom.

Žiaľ, dnes prežívame intenzívnejšie strach ako inokedy. Strach z nepokoja vo svete, z vojny, z toho, že sa veci vymknú spod kontroly. Je to strach, ktorý sa nedá len tak vypnúť. A Ježiš ho ani nevypína. On hovorí: „Nech sa vám srdce nestrachuje“ nie preto, že by nebolo čoho sa báť, ale preto, že strach nemusí byť tým, čo určuje naše kroky. Odvaha nie je neprítomnosť strachu. Odvaha je schopnosť vykročiť aj vtedy, keď je svet neistý. A Ježiš hovorí: vykročte — nie sami, ale so mnou.

2. Ježiš pokračuje slovami: „Verte v Boha a verte vo mňa.“ Viera tu nie je súhlas s nejakými tvrdeniami, ale dôvera v Toho, kto ide pred nami. A práve dôvera je to, čo sa nám dnes tak ľahko rozpadá. Mnohí vstupujú do nového roka s obavou, či zvládnu finančnú situáciu, či budú mať dosť, či ich neprekvapí niečo, čo už neunesú. Je to strach z nedostatku, z nestability, z budúcnosti, ktorá sa zdá byť príliš krehká. A Ježiš práve do tohto strachu hovorí: „Verte.“ Nie v zmysle: „Tvárte sa, že je všetko v poriadku.“ Ale: „Dôverujte, že nie ste odkázaní len na vlastné sily.“ Viera nie je istota v okolnosti, ale istota v Boha. Nie je to presvedčenie, že všetko dopadne dobre, ale že Boh nás neopustí, nech dopadne akokoľvek. A práve táto dôvera je to, čo dáva človeku silu kráčať ďalej.

3. Ježiš hovorí: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.“ To nie je opis neba, ale veta, ktorá má v človeku prebudiť nádej. Nádej, že budúcnosť nie je prázdna. Nádej, že niekam patríme. A práve nádej je to, čo sa dnes mnohým stráca. Mnohí vstupujú do nového roka s obavou, ako zvládnu ďalší rok života, či budú mať dosť síl, či ich telo nesklame, či ich nečaká niečo, na čo už nebudú stačiť. Je to strach zo starnutia, z úbytku energie, z toho, že človek stráca kontrolu. A Ježiš práve do tohto strachu hovorí: „V dome môjho Otca je miesto aj pre teba.“ Nádej nie je optimizmus. Nádej nie je presvedčenie, že všetko bude jednoduché. Nádej je vedomie, že cesta má cieľ, že Boh nás nesie, aj keď my už nevládzeme. A práve táto nádej dáva človeku pokoj, ktorý nepochádza z okolností, ale z Božej prítomnosti.

A práve v tejto chvíli sa ozve Tomáš. Ten, ktorý sa bojí, ktorý nechce ísť do neznáma, ktorý potrebuje mať všetko jasné. Hovorí: „Pane, nevieme, kam ideš. Ako môžeme poznať cestu?“ Je to otázka človeka, ktorý by rád veril, ale nevie ako. Ktorý by rád vykročil, ale bojí sa, že zablúdi. A možno je to aj naša otázka na začiatku nového roka: „Ako môžeme poznať cestu, keď je všetko také neisté?“ A práve na túto otázku Ježiš odpovie vetou, ktorá je jadrom dnešného evanjelia: „Ja som cesta, pravda a život.“

4. A napokon Ježiš vysloví vetu, ktorá všetko spojí: „Ja som cesta, pravda a život.“ Odvaha, viera a nádej nie sú tri úlohy, ktoré máme splniť, ani tri cnosti, ktoré si máme vypestovať. Sú to tri tváre jedného vzťahu. Ježiš nehovorí: „Ukážem vám cestu.“ Nehovorí: „Dám vám pravdu.“ Nehovorí: „Ponúknem vám život.“ On hovorí: „Ja som.“ To znamená, že odvaha, ktorú potrebujeme, nie je odvaha zo seba, ale odvaha ísť s Ním. Viera, ktorú potrebujeme, nie je viera v lepšie okolnosti, ale dôvera v Neho. A nádej, ktorú potrebujeme, nie je nádej v to, že všetko dopadne podľa našich predstáv, ale nádej zakorenená v Jeho prítomnosti. A práve tu sa dotýkame aj posledného strachu, ktorý dnes mnohí nesú: strachu z chaosu v spoločnosti, z politickej neistoty, z toho, že pravda sa stráca v hluku. Ježiš hovorí: „Ja som pravda.“ Nie ako názor, ale ako spoľahlivosť. Ako orientačný bod, ktorý sa nemení. A keď hovorí: „Ja som život,“ pripomína nám, že život nie je len to, čo zvládneme, ale to, čo od Neho prijímame. Preto je Kristus nielen cieľom našej cesty, ale aj jej sprievodcom.

A čo to znamená prakticky, že Kristus je cesta? Znamená to, že Ho hľadáme v konkrétnych krokoch, nie v abstraktných predstavách. Nasledovať Krista znamená urobiť každý deň aspoň jeden krok, ktorý je v Jeho duchu: krok láskavosti tam, kde by sme najradšej prešli mlčky; krok odpustenia tam, kde by bolo jednoduchšie zostať zranený; krok pravdivosti tam, kde by sa dalo uhýbať; krok dôvery tam, kde by sme najradšej všetko kontrolovali sami. Hľadať Krista znamená hľadať Jeho hlas v Písme, v modlitbe, v tichu, v ľuďoch, ktorých stretávame. Znamená to pýtať sa: „Čo by bolo v tejto situácii Jeho cestou?“ A žiť tak, aby sme sa k tej ceste priblížili aspoň o malý krok. A napokon to znamená aj prijať, že Kristus nie je len ten, koho nasledujeme, ale aj ten, ktorý nás nesie, keď už nevládzeme. On je cesta, ale je aj sprievodca. Je pravda, ale je aj svetlo. Je život, ale je aj sila pre každý deň.

A tak, bratia a sestry, keď dnes stojíme na prahu nového roka, môžeme si pripomenúť Kafkovu vetu: „Cesty vznikajú chodením.“ – a táto cesta vzniká tým, že na nej kráča Kristus s nami. Rok 2026 je cesta, ktorá sa začne tak či tak. Ale to, akým srdcom na ňu vstúpime, to už závisí od nás. Môžeme na ňu vstúpiť so strachom, nedôverou a beznádejou. Alebo môžeme vykročiť s odvahou, vierou a nádejou, pretože vieme, že na tejto ceste nie sme sami. Ježiš hovorí: „Ja som cesta, pravda a život.“ To znamená, že On je s nami v každom kroku, v každej neistote, v každom rozhodnutí. On je ten, kto nás vedie, kto nás nesie, kto nám dáva smer aj cieľ. A preto sa nemusíme báť. Nech je rok 2026 cestou, na ktorej budeme hľadať Krista, nasledovať Ho a prijímať od Neho silu pre každý deň. Lebo kde je On, tam je cesta. A kde je cesta, tam je aj nádej. Amen.

Pane Ježiši Kriste, ďakujeme ti za tvoje slovo, ktoré nás sprevádza na začiatku tohto roka. Ty poznáš naše srdcia, naše obavy aj naše túžby. Prosíme ťa, daj nám odvahu tam, kde nás zviera strach z nepokoja vo svete. Daj nám vieru tam, kde sa bojíme o budúcnosť, o prácu, o naše rodiny. Daj nám nádej tam, kde cítime únavu, slabosť alebo neistotu z toho, čo nás čaká.

Myslíme na našu cirkev a na náš cirkevný zbor. Prosíme ťa, posilňuj nás v jednote, v láske a v službe. Daj, aby sme boli spoločenstvom, kde sa ľudia navzájom nesú, kde sa učíme dôverovať tebe a kde sa tvoje svetlo odráža v našich životoch. Vlož do našich sŕdc túžbu hľadať ťa, nasledovať ťa a kráčať cestou, ktorú pre nás otváraš.

Pane, ty si cesta, pravda a život. V tebe máme smer, istotu aj silu. Preto ťa prosíme: vedieť nás v tomto roku, chráň nás, posilňuj nás a napĺňaj nás svojím pokojom.

Pane, chceme ti zveriť aj rodiny, ktoré dnes nesú zvláštny smútok a spomienku. Myslíme na Bohu známu rodinu, ktorá si pripomína piate výročie úmrtia svojej mamy, starej mamy a prastarej mamy. Prosíme ťa, buď im blízko v ich tichu, v ich spomienkach aj v ich bolesti. Daj, aby ich spomienka nebola len ťažká, ale aby v nej cítili aj vďačnosť za život, ktorý si im cez ňu daroval. A nech ich sprevádza istota, že láska, ktorú prijali, sa nestráca, ale zostáva v nich ako tiché svetlo. Keď vstupujú do nového roka, daruj im pokoj, ktorý im pomôže niesť aj to, čo sa už nedá zmeniť.

Myslíme aj na rodinu, ktorá nedávno odprevadila na poslednej ceste svojho drahého otca, starého i prastarého otca. Prosíme ťa, poteš ich v ich smútku, posilni ich tam, kde sa cítia prázdni, a naplň ich srdcia nádejou, ktorú dávaš ty. Daj, aby vedeli, že tvoj pokoj je väčší než ich bolesť a že tvoja prítomnosť je s nimi aj v týchto dňoch. A nech ich v ďalších týždňoch nesie tvoja tichá blízkosť, ktorá uzdravuje pomaly, ale verne. Keď začínajú nový rok bez človeka, ktorého milovali, daruj im odvahu kráčať ďalej a prijímať každý deň ako tvoj dar. Amen.