L 3, 3-14.18: ³ Ján chodil po celom okolí jordánskom a kázal krst pokánia na odpustenie hriechov, ⁴ ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša. Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky; ⁵ Každé údolie nech je vyrovnané, každý vrch a kopec znížený; čo je krivé, nech sa vyrovná, a hrboľaté cesty nech sú uhladené. ⁶ A všetci ľudia uvidia spasenie Božie. ⁷ I hovoril zástupom, ktoré vychádzali k nemu, aby sa mu dali pokrstiť: Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? ⁸ Vydávajte preto ovocie hodné pokánia, a ani sa len nepokúste hovoriť si: Máme otca Abraháma! Lebo vravím vám, že Boh aj z týchto kameňov môže vzbudiť Abrahámovi deti. ⁹ Ale už aj sekera je priložená na korene stromov, a každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. ¹⁰ I spytovali sa ho zástupy: Čo teda robiť? ¹¹ Odpovedal im: Kto má dve košele, nech dá tomu, kto nemá; a kto má pokrm, nech urobí podobne. ¹² Prišli aj colníci, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: Majstre, čo robiť? ¹³ Odpovedal im: Nevyberajte viac, ako vám prikázali. ¹⁴ Spýtali sa ho aj vojaci: A čo my máme robiť? Odpovedal im: Nikoho nevydierajte, ani neudávajte, ale pristávajte na svojom žolde.

 ¹⁸ Aj mnohé iné napomenutia dával ľudu a zvestoval mu evanjelium.

Cesty boli vždy veľmi dôležité. Po nich kráčali ľudia, chodili zvieratá, premávali sa vozy. Väčšinou to boli cesty, ktoré nikto špeciálne nestaval: udupaná hlina, na ktorej tu stál balvan, tam zase vznikol výmoľ či priekopa. Boli aj skutočné cesty, cesty pevné a široké. Známa bola Perzská kráľovská cesta od Malej Ázie až po Mezopotámiu, ktorá bola určená pre kráľových poslov. Vďaka nej mohol rímsky historik Herodotos napísať: „Nič na svete neputuje rýchlejšie než perzskí poslovia.“ A známe boli aj rímske cesty, veľmi kvalitné, takže taká Via apia sa zachovala dodnes.

Kto mohol stavať takéto cesty? Nemohol to robiť hocikto. Jediný, kto na to mal a kto to robil bol kráľ. Predstavte si situáciu, kedy poslal pred plánovanou cestou do niektorých miest svojich poslov, sluhov a inžinierov. Tí prišli do mesta a oznámili: „Ľudia, radujte sa! Viete, akej sa vám dostalo cti? Oznamujeme vám ADVENTUS – príchod kráľa! Ideme mu pripraviť cestu – dostatočne rovnú, širokú, aby kráľ mohol prísť.“

Práve o čomsi takom hovorí Ján Krstiteľ. Odvoláva sa na proroka Izaiáša, ktorý to prvý predpovedal: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky; ⁵ Každé údolie nech je vyrovnané, každý vrch a kopec znížený; čo je krivé, nech sa vyrovná, a hrboľaté cesty nech sú uhladené.“ A všimnite si, čo tu je napísané. Nie že balvany majú byť odstránené. Ale vrchy a kopce! A nie že výmole a priekopy majú byť zasypané, ale celé údolia! Aká to je technika? Čo sú to za inžinieri? A aký kráľ to má prísť, že sa takéto má diať? Je jasné, že to nie je obyčajný kráľ, ale skutočný, dokonalý kráľ, Kráľ kráľov. A že tá cesta, to nie je kamenná či asfaltová cesta, ale že tu ide o otvorenie Jeho prístupu k nám, do našich životov, do našej každodennosti. A Ján Krstiteľ toto proroctvo Izaiášovo uvádza, aby zdôraznil svojim poslucháčom, čo to znamená,  keď nám Kráľ oznamuje, že prichádza. Čo to znamená pre naše životy, čo to znamená pre nás osobne. Keď Ho chceš prijať do svojho života, musíš sa k Nemu správať ako ku Kráľovi.

A celý Lukášov text o Jánovi by sa dal zhrnúť do 4 bodov: pokánie, poslušnosť, odpočinok a očakávanie.

1. Pokánie. Neberieš Ho ako Kráľa, ak nečiníš pred Ním pokánie. Predstavte si mesto, kde sa trebárs divne šafárilo, robili sa zlé veci. Ak tam ohlásia príchod Kráľa so všetkým, čo k tomu patrí, nepovedia sa: teraz sa tu musia zmeniť poriadky? Teraz už musíme konať správne, aby bol kráľ spokojný a aby na nás nikto nemusel žalovať? Ak by ďalej robili tak ako predtým, ak by boli k tomu ľahostajní, nie je to skôr prejav, že si toho kráľa nevážia a že ho ani nepovažujú za kráľa?

Čo je teda pokánie? O pokání hovoríme preto, lebo Ján sám hovorí: „Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo Božie.“ A v našom úryvku hovorí: „„Kto má dve košele, nech dá tomu, kto nemá; a kto má pokrm, nech urobí podobne. ¹² Prišli aj colníci, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: Majstre, čo robiť? ¹³ Odpovedal im: Nevyberajte viac, ako vám prikázali. ¹⁴ Spýtali sa ho aj vojaci: A čo my máme robiť? Odpovedal im: Nikoho nevydierajte, ani neudávajte, ale pristávajte na svojom žolde.^“ Je to zmena správania? Nie. Ján Krstiteľ to ukazuje jasne, že tieto veci sú ovocím. Ony sú ovocím pokánia. Pokánie, to je po grécky metanoia, a to je viac ako zmena správania – je to zmena myslenia. Obrátenie sa v myslení, ľútosť, prehodnotenie všetkého doterajšieho. My sme dnes pozvaní k pokániu – ku spovedi. Tam máme oľutovať a prehodnotiť svoje životy. Ak si sa kajal, ale nezmenil si správanie, tak si sa nekajal. Ak nevidíš milosrdenstvo a štedrosť a láskavosť a pokoru rásť v sebe, tak si sa nekajal. Zmena správania je potom len výsledok toho.

2. Poslušnosť. Ján hovorí ľuďom zvláštne oslovenie. Oslovuje ich tak „krásne, milo“: „Vreteničie plemeno“. Prečo im tak hovorí? Iste si pritom spomína na 1M, kde sa tiež pri Adamovi a Eve spomína istá vretenica – alebo iný had, nevieme, akú podobu mal Pokušiteľ, ktorý ku Adamovi a Eve prišiel. A keď Ján Krstiteľ ľudí takto oslovuje, vlastne im hovorí: Vy všetci ste deťmi tohto hada – nie priamo, ale v spôsoboch, v myslení. Lebo veríte, čo had hovorí. A čo had hovorí? Hovorí Adamovi a Eve: „Neposlúchajte!“ Vlastne všetky porušenia Božích prikázaní, všetky hriechy vychádzajú z jedného a toho istého: že Pán Boh nie je naším skutočným Kráľom, že je tam niekto iný alebo niečo iné, čo si viac ceníme, viac tomu slúžime. Všetko vlastne vychádza z toho, že porušujeme prvé prikázanie a máme iných bohov. Ak klameš, podvádzaš, kradneš, si neverný, je to preto, lebo niečo je dôležitejšie ako Boh. Pán Ježiš nie je tvoj Kráľ.

Keď príde Kráľ, On sa neprispôsobí tvojim cestám. Tvoje cesty majú byť prispôsobené Jemu. Izaiáš má úžasné videnie – vie, že musí prísť Kráľ. Bude to Hospodin – Pán. To už nebude na chvíľu, ako za Mojžiša… Príde a bude prebývať vo svojich. A pravá posšlusnosť nie je, že poviem: budem poslúchať, ak mi dáš toto, alebo tamto. To nie je poslušnosť. To je obchod. Ak bude Boh mojím asistentom, potom to nie je v poriadku. Ale ak ja budem Jeho asistentom, potom to bude super.

3. Odpočinok. Ján kázal krst pre všetkých. Krstili sa v tých časoch pohania, ktorí chceli vstúpiť medzi židov. Ján hovorí: Všetci do vody. Aj vy spravodliví. Prečo? Lebo Kráľ prichádza. Všetci musíte ísť do vody a nechať sa obmyť. Nie ste ani jeden čistí. Nie ste ani jeden, ktorý by sa mohol chváliť niečím pred Kráľom. Musíte by ť obmytí. a navyše, všimnite si: Musí vás niekto iný pokrstiť. Pretože naozaj my sami nič pred Kráľa neprinesieme. To je úžasný odpočinok: Nemôžeš sa spoliehať na nič svoje, nič nie je, čo môžeš priniesť. Musíš ísť sám a úplne bez všetkého pred Kráľa, On vykonal všetko a všetko Ti On dáva. On ti dáva svoju spravodlivosť, svoj život, svoju silu. svoju nádej.

4. Očakávanie. Ján Krstiteľ povie vetu, ktorá musela jeho poslucháčov hlboko zasiahnuť: „Vravím vám, že Boh aj z týchto kameňov môže vzbudiť Abrahámovi deti.“ Týmito slovami im berie poslednú istotu, o ktorú sa opierali. Oni predsa čakali Mesiáša, čakali Kráľa, ale čakali Ho ako niekoho, na koho majú nárok. Veď sú Abrahámovými deťmi, majú rodokmeň, tradíciu, chrám, Zákon a zasľúbenia. A Ján hovorí: to všetko samo osebe nestačí. Boh nie je odkázaný na vás. Ak nebude úroda na strome, Boh si ju vzbudí inde. Ak cesta nebude pripravená, Kráľ príde aj bez vás. A práve tu sa ukazuje, čo znamená očakávať Kráľa správnym spôsobom. Nie v zmysle samozrejmosti, nie v presvedčení, že Kráľ ku mne musí prísť, lebo ja k Nemu patrím. Ale v pokornom postoji človeka, ktorý vie, že ak Kráľ príde ku mne, bude to len z Jeho milosti. Očakávanie nie je pasivita, nie je to nárok, ale tiché a vážne vedomie, že Kráľ je na ceste a ja sa pýtam, či Ho chcem prijať ako Kráľa, alebo len ako pomocníka, ktorý mi má poslúžiť.

A práve preto Ján hovorí tak naliehavo. Nie preto, že by Kráľ nechcel prísť, ale preto, že človek Ho často nechce prijať ako Kráľa, ale iba ako riešenie svojich problémov. Preto Ján volá k pokániu, k poslušnosti, k tomu, aby sme sa prestali spoliehať na svoje zásluhy a naučili sa odpočívať v tom, čo Boh sám koná. A pritom jasne hovorí, že on sám nie je cieľom. On iba pripravuje cestu. Po tej ceste však nepôjde on, ale ten, ktorý prichádza po ňom. „Prichádza mocnejší než ja,“ hovorí Ján, „ja nie som hoden rozviazať Mu remienok na obuvi.“ Ján nie je Kráľ, nie je ním ani pokánie, ani poslušnosť, ani krst, ani naše očakávanie. Cieľom je Kráľ sám.

A tento Kráľ, ktorého Ján ohlasuje, nepríde po vyrovnanej kamennej ceste, ale po ceste sŕdc, ktoré sa nechali zmeniť. Ten istý Kráľ, ktorý raz príde v sláve, prišiel najprv v pokore. Neprišiel ako cisár s vojskom, ale ako Dieťa v jasliach. Neprišiel po Via Appia, ale do Betlehema. A predsa je to ten istý Kráľ kráľov. Preto je advent časom, keď si nehovoríme: som pripravený, ale skôr sa modlíme: Pane, priprav ma Ty. Amen.