Pane náš, otvárame Tvoje slovo a prosíme, aby si otvoril aj naše srdcia. Ty poznáš náš život, naše radosti aj naše rany, naše istoty aj naše otázky. Daj, aby sme v Tvojom slove našli pravdu, ktorá nás nesie, a nádej, ktorá sa neopiera o nás, ale o Teba. Amen.

Jób 14, 1-17: ¹ Človek narodený zo ženy žije krátko, ale je plný vzrušenia. ² Vypučí ako kvet a zvädne, mizne ako tieň a nemá stálosť. ³ Ale Ty aj na takého otváraš svoje oko a vedieš ho na súd so sebou. ⁴ Kto získa čisté z nečistého? Nikto! ⁵ Ak sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u Teba, vymeral si mu hranice, ktoré nemôže prekročiť. ⁶ Odvráť svoj pohľad od neho a nechaj ho, aby sa zaradoval ako nádenník svojmu dňu! ⁷ Lebo strom má nádej; ak ho vytnú, znova vyženie a jeho výhonok neprestane žiť. ⁸ Ak mu zostarne koreň v zemi a v prachu zeme odumrie mu peň, ⁹ vypučí od vône vody, vyženie mládnik ako sadenec. ¹⁰ Ale ak muž zomrie, je po ňom, ak človek skoná, kdeže je? ¹¹ Ako vody sa tratia z jazera a rieka opadá a vysychá, ¹² tak človek si ľahne, a nepovstane; pokiaľ sa nerozpadnú nebesá, neprebudí sa zo svojho spánku. ¹³ Kiežby si ma schoval do podsvetia a skryl ma, kým sa Tvoj hnev neodvráti; kiežby si mi určil lehotu a spomenul si na mňa. ¹⁴ Keď človek umrie, či môže ožiť? Prečkal by som všetky dni borby, kým ma vystriedajú. ¹⁵ Ty by si volal, a ja by som sa Ti ozval, keď by si zatúžil po diele svojich rúk. ¹⁶ Lebo potom počítal by si moje kroky a nestriehol by si na môj hriech. ¹⁷ V mešci by bol spečatený môj priestupok a môj hriech by si prikryl.

Milí bratia a milé sestry,

Predposledná nedeľa v cirkevnom roku nás stavia pred Boží súd. V tejto súvislosti prichádza k slovu muž, ktorý trpí – Jób. Biblická kniha Jóbova nám predstavuje zbožného človeka, ktorý po celý život slúžil Pánu Bohu, viedol k Nemu svojich blízkych, žil spravodlivo a bohabojne, pomáhal núdznym a niesol zodpovednosť za tých, ktorých mu Boh zveril. A Pán Boh ho skutočne požehnal: mal majetok, úctu, rodinu, postavenie. A predsa sa to všetko v jednej chvíli zosypalo. Jób prišiel o blízkych, o majetok, o zdravie, o pocit istoty. Náhle stojí úplne bezmocný, oslabený, bolestný a zadáva si otázky, ktoré zabolia každého, kto na ne musí hľadať odpoveď.

Keď hľadáme skutočnú múdrosť do života, môžeme sa pýtať tých, ktorí majú všetko. Často však práve množstvo vecí zakryje výhľad a sláva opája tak, že človek už nevidí svoju konečnosť. A môžeme sa pýtať aj tých, ktorí všetko stratili a ktorí sa ocitli na hranici života. Práve tam sa často vynára pohľad, ktorý vie jasnejšie rozlíšiť, čo má v živote skutočnú cenu a čo je len krátky sen. A práve tam sa rodí aj Jóbova múdrosť – nie z nadbytku, ale z utrpenia.

1. Čo tu teda máme?

Máme tu trpiaceho Jóba, ktorý si veľmi dobre uvedomuje skutočné postavenie človeka v živote. Vie, že človek je pominuteľný – ako kvet, ktorý zakrátko oprší a zvädne, ako tieň, ktorý je tu a v okamihu ho niet. Vníma to nielen ako obraz, ale ako pravdu, ktorá sa dotýka každého z nás.

Rovnako dobre vie aj o ľudskej zraniteľnosti, pretože ju zakúsil na vlastnej koži. Jediná chvíľa mu zmenila radosť na smútok, šťastie na katastrofu a pevnú nádej na zúfalstvo. Jób je človek, ktorý nehovorí z pohodlia, ale z rany. A keď z človeka miznú všetky barle, veľmi rýchlo zistí, aký je krehký.

A máme pred sebou aj človeka, ktorý si kladie viac otázok ako odpovedí. Vie len jedno: že nerozumie – nerozumie Pánu Bohu a Jeho cestám, nerozumie smrti, nerozumie Božiemu mlčaniu. Jób stojí pred Bohom bez vysvetlenia a bez istoty, čo bude ďalej.

A tu sa pýta otázka, ktorá sa nedá obísť: ako môže takýto človek obstáť pred Božím súdom? Je slabý, zraniteľný, pominuteľný, neistí si ani vlastné myšlienky. A predsa, rovnako ako každý z nás, bude raz stáť pred Bohom, v ktorého rukách je život aj smrť.

2. Jóbove túžby

A keď teda stojíme pri Jóbovi, ktorý vie tak málo a zároveň tak veľa, otvára sa pred nami ešte jedna rovina: čo sa vlastne v jeho srdci ozýva? Aké túžby sa rodia v človeku, ktorý stratil takmer všetko? Je pozoruhodné, že práve v tejto chvíli Jób nehľadá veľké víťazstvá, ani odpovede na všetky otázky, ani okamžité riešenia. To, po čom túži, je jednoduché, hlboko ľudské a zároveň duchovne mimoriadne dôležité.

Predovšetkým túži po úľave uprostred bolesti. Nie po odstránení všetkého trápenia – to ani nečaká –, ale po chvíľke pokoja, po mieste, kde by si človek mohol sadnúť a nadýchnuť sa bez strachu, bez výčitiek, bez obklopenia utrpením. Svoju túžbu vyjadruje zvláštnym spôsobom: „Kiežby si ma skryl v podsvetí…“ Nie preto, že by túžil zomrieť, ale preto, že hľadá úkryt, kde by ho na okamih nedobehla bolesť ani Božie mlčanie.

A popri tejto túžbe po úľave sa objavuje ďalšia: túžba nájsť úkryt pred súdom. Jób vie, že Boh je spravodlivý a že človek pred ním nestojí ako rovnocenný partner. Vie, že jeho vlastná sila a spravodlivosť neobstoja. A predsa túži po niečom, čo jeho doba ešte nepoznala – po mieste, kde by sa mohol „skryť, kým hnev neprejde“. Nie útek pred Bohom, ale bezpečie v Bohu. Je to túžba po milosti, ktorú ešte nevidí, ale cíti jej potrebu.

Zároveň je tu aj tá najľudskejšia z túžob: ešte si trochu užiť života. Jób dobre vie, aký krátky je čas, ktorý človek dostal. Ak je jeho život ako tieň, ktorý sa mihne a zmizne, túži, aby ten krátky čas nebol len zviazaný bolesťou, ale aby v ňom ešte bola chvíľka svetla, radosti, obyčajného ľudského šťastia. Táto túžba nie je sebecká. Je to túžba človeka, ktorý vie, že život je dar.

A napokon, úplne na konci svojho uvažovania, objavuje tú najkrajšiu túžbu zo všetkých: nájsť Boha, ktorý by ho s radosťou zavolal. Nie Boha zamračeného, nie Boha vzdialeného, nie Boha mlčiaceho, ale Boha, ktorý by sa opäť usmial, obrátil k človeku svoju tvár a povedal: „Poď! Chcem ťa mať pri sebe.“ Jób o tom hovorí veľmi potichu, akoby si sám netrúfal veriť, že by to mohlo byť pravda: „A potom ma zavoláš… a ja Ti odpoviem.“

Nie je to teologické tvrdenie. Je to výkrik túžiaceho srdca. A práve preto je taký pravdivý.

3. Vyplnenie túžob

Jóbovi sa zdá, že Boh mlčí. Že Ten, ktorého poznal ako dobrého a milosrdného, je teraz ďaleko. Že Bohova tvár sa akoby odvrátila. A práve v tom spočíva jeho najväčšia bolesť – nie len v chorobe, nie v stratách, ale v tom, že Boh mlčí. A keď toto povieme nahlas, cítime, že je to skúsenosť, ktorú pozná nejeden z nás. Aj v našich životoch sú chvíle, keď má človek pocit, že Boh mlčí, že sa nedá nájsť, že sme na všetko sami. A Jób to vyslovil skôr, ako to dokázal pomenovať ktokoľvek iný.

A práve tu prichádza chvíľa, keď sa jeho príbeh stretá s príbehom Pána Ježiša. Lebo čo je vrcholom Ježišovho utrpenia na kríži? Je to jeho výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Je to chvíľa, keď Boží Syn zakúša mlčanie toho istého Otca, ktorý pri jeho krste povedal: „Toto je môj milovaný Syn.“ Ježiš berie na seba to, čo Jób len tuší – skúsenosť Božieho mlčania, skúsenosť opustenosti, skúsenosť toho, že Boh neodpovedá. A robí to preto, aby my sme v tej chvíli, keď Boh mlčí, neboli sami.

Jób túži po úkryte v podsvetí. Nie po smrti, ale po chvíli pokoja, kde by mohol prečkať, kým „neprejde hnev“. A Pán Ježiš túto túžbu naplní spôsobom, ktorý Jób vôbec nemohol poznať. Ježiš zostúpi do podsvetia nie preto, že by sa chcel skryť, ale preto, že chce nájsť každého, kto by sa tam skryl zo strachu. Zostúpi tam kvôli nám. Kvôli tomu, aby v tej najväčšej tme, kde už nik nevidí cestu späť, zaznelo svetlo a zaznel hlas, ktorý hovorí: „Neboj sa, som tu.“

A napokon Jób túži po tom, aby ho Boh s radosťou zavolal. Aby jeho hlas nebol hlasom súdu, ale hlasom Otca. Aby raz mohol počuť volanie, ktoré neodsudzuje, ale prijíma. A tu sa opäť stretáva s tým, čo priniesol Pán Ježiš. Lebo Boh poslal svojho Syna na svet nie preto, aby svet odsúdil, ale aby ho zachránil. Ježiš hovorí, že prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo. Hovorí o Bohu, ktorý hľadá stratené ovce a nesie ich domov na ramenách. O Bohu, ktorý ako otec márnotratného syna vyzerá cestu a nevie sa dočkať, kedy sa ten stratený syn objaví. A keď sa objaví, nečaká ho výčitka, ale objatie.

A tak vidíme, že všetky Jóbove túžby – nájsť Boha uprostred ticha, nájsť úkryt, nájsť volanie, ktoré dáva život – sa napĺňajú v Ježišovi Kristovi. To, čo Jób vyslovil ako sen, sa v Kristovi stalo realitou.

Milí bratia a milé sestry!

Keď sa tak pozeráme na Jóba, zrazu v ňom vidíme omnoho viac ako len dávny príbeh. Vidíme človeka, ktorý v tme hľadá Boha. Človeka, ktorý nerozumie, ktorý zápasí a ktorý túži po jedinom: aby ho Boh nenechal samotného. A keď sa pozrieme na Ježiša, vidíme Boha, ktorý sa skláňa k takému človeku. Nie k dokonalému, ale k zraniteľnému. Nie k tomu, kto vie všetky odpovede, ale k tomu, kto sa pýta. Nie k silnému, ale k slabému, ktorý zápasí s Božím mlčaním, so strachom, s vlastnou konečnosťou.

Predposledná nedeľa cirkevného roka hovorí o súde. A práve tu počujeme niečo veľmi dôležité: pred Božím súdom neobstojíme svojimi silami, svojou múdrosťou ani svojou spravodlivosťou. Obstojíme len preto, že je tu Kristus. On niesol ticho, ktoré sa nám zdá neznesiteľné. On zostúpil tam, kde by sme sa my ukryli zo strachu. A On je tým hlasom, ktorý raz každého z nás zavolá. Nie ako sudca, ktorý odsudzuje, ale ako Otec, ktorý privádza domov svoje deti.

A preto môžeme aj my s dôverou povedať: aj keď Boh mlčí, nie som sám. Aj keď som slabý, som v Jeho rukách. Aj keď sa bojím súdu, Kristus je môj úkryt. A keď príde ten deň, zaznie volanie, ktoré Jób tušil, ale nevidel: volanie Boha, ktorý s radosťou oslovuje človeka menom a vedie ho do života. Amen.

Dobrotivý a milosrdný Bože, ďakujeme Ti, že si k nám prehovoril skrze svoje slovo a skrze príbeh človeka, ktorý sa nebál pred Tebou priznať svoju slabosť, svoju bolesť aj svoju neistotu. Ďakujeme Ti, že Jóbov zápas nie je pre Teba prekážkou, ale miestom, kde zjavuješ svoju milosť. Ďakujeme Ti, že Ty sa neodvraciaš od človeka, ktorý zápasí, ale si mu blízko.

Pane Ježišu Kriste, ďakujeme Ti, že si prijal aj ticho, ktoré nás desí, a opustenosť, ktorá nás zraňuje. Ďakujeme, že si zostúpil do tmy, v ktorej sa stráca človek, a že si tam prišiel kvôli nám. Ty si náš úkryt pred súdom, náš pokoj uprostred nepokoja, náš hlas, ktorý nás raz zavolá menom. Prosíme, daj nám tú milosť, aby sme v Tebe dokázali nájsť istotu aj vtedy, keď ju necítime, a nádej aj vtedy, keď nevidíme pred sebou cestu.

Prosíme Ťa za všetkých, ktorí prežívajú ticho, ktoré bolí; za tých, ktorí sa cítia opustení alebo preťažení; za tých, ktorí sa boja budúcnosti alebo zápasia s vinou. Nech nájdu v Tebe Toho, ktorý nehľadá dokonalých, ale sklonených; Toho, ktorý nehľadá silných, ale unavených; Toho, ktorý nehľadá bezchybných, ale stratených. Dávaj nám svoj pokoj a pripomínaj nám, že Tvoje milosrdenstvo je väčšie než náš strach.

Pane, vovádzaj nás cestou života. A keď raz zaznie Tvojej volanie, nech je to pre nás hlas otca, ktorý prijíma svoje deti. V Tvojich rukách je náš život aj naša smrť, náš súd aj naše ospravedlnenie. Preto sa Ti s dôverou odovzdávame. Amen.