Pane, prichádzame pred Teba s otvoreným srdcom. Prosíme, aby si nám dnes dal slovo, ktoré nás osvieži, posilní a privedie bližšie k Tebe. Daj nám uši, ktoré počujú, a srdcia, ktoré dôverujú. Amen.

Jer 14, 1-9: ¹ Slovo Hospodinovo, ktoré zaznelo Jeremiášovi o suchote: ² Júda trúchli a jeho brány hynú, smútia schýlené k zemi, nárek vychádza z Jeruzalema, ³ ich veľmoži posielajú sluhov po vodu, tí prichodia k cisternám, a nenachádzajú vodu; vracajú sa s prázdnymi nádobami, zahanbení sú a sklamaní, zahaľujú si hlavu ⁴ pre pôdu, ktorá je vyprahnutá, lebo nebolo dažďa v krajine; zahanbení sú roľníci, zahaľujú si hlavu. ⁵ Aj jelenica v poli rodí a opúšťa mláďa, lebo nieto zelene. ⁶ A divé osly stoja na holiach, lapajú vzduch ako šakaly, oči im pohasli, lebo nieto bylín. ⁷ Ak naše viny svedčia proti nám, zasiahni, Hospodine, pre svoje meno, lebo nesčíselné sú naše odpadnutia; proti Tebe sme zhrešili. ⁸ Ty, nádej Izraela, záchrana jeho v čase súženia, prečo si ako cudzí v krajine a ako pútnik, čo sa uchyľuje len na nocľah? ⁹ Prečo si ako človek v rozpakoch, ako hrdina, ktorý nevládze pomôcť? Však Ty si uprostred nás, Hospodine, a Tvoje meno nosíme. Neopúšťaj nás!

Náš svet akoby strácal dych. Raz počujeme o suchách, ktoré lámu rekordy, inokedy o storočných či tisícročných záplavách, ktoré berú domy aj istoty. Hurikány, požiare, tornáda… a popri tom všetkom v nás rastie pocit krehkosti. Vidíme, že svet nie je v poriadku, že niečo je hlboko narušené. A cítime, že ani človek nie je v poriadku – naše vzťahy sú napäté, naše spoločenstvá zranené, naše životy často biedne.

A práve tento pocit – pocit vysychania, prázdnoty, neistoty – Biblia veľmi dobre pozná. Keď otvoríme Jeremiáša 14, ocitneme sa v krajine, kde praská zem, kde cisterny zívajú prázdnotou a kde ľudia aj zvieratá márne hľadajú vodu. Je to obraz, ktorý je až nepríjemne aktuálny. A predsa je to viac než len opis počasia. Je to zrkadlo duše. A práve tam dnes začneme.

1. Keď vstúpime do štrnástej kapitoly Jeremiáša, ocitneme sa v krajine, ktorá doslova trpí. Zem praská pod nohami, cisterny sú prázdne a roľníci stoja bezmocne nad pôdou, ktorá už nedokáže dať život. Veľmoži posielajú sluhov po vodu, ale tí sa vracajú s prázdnymi nádobami. Dokonca aj zvieratá márne hľadajú trávu a vodu. Je to obraz ekologickej katastrofy, ktorá zasiahla celú krajinu. A Jeremiáš stojí uprostred reálneho sveta, v ktorom vládne kráľ Jójakim – panovník, ktorý sa spolieha na veľmoci, hrá politické hry, obnovuje modly a potláča spravodlivosť.

A tu je dôležité povedať nahlas: Jójakim mal možnosť voľby. Nemusel ísť cestou veľmocí, nemusel obnoviť modly, nemusel potláčať spravodlivosť. Mohol pokračovať v reforme svojho otca Joziáša. Mohol sa spoľahnúť na Hospodina, aj keby to znamenalo stratu moci alebo bezpečia. Ale on si vybral inú cestu – cestu, ktorá bola ľahšia, politicky výhodnejšia, ale duchovne prázdna. A sucho, ktoré vidíme v Jeremiášovi, je dôsledkom tejto voľby.

Jeremiáš však ide hlbšie. Sucho nie je len meteorologická udalosť. Je to duchovné zrkadlo. Prázdne cisterny sú obrazom prázdnych sŕdc. Vyschnutá zem je obrazom vyschnutej viery. Zvieratá, ktoré márne hľadajú vodu, sú obrazom človeka, ktorý márne hľadá Boha. A Boh sa zdá byť „ako cudzí v krajine“ – nie preto, že by odišiel, ale preto, že ľud sa od Neho vzdialil. Jeremiáš v mene ľudu volá: „Neopúšťaj nás!“ Je to modlitba človeka, ktorý vidí len prach a prázdnotu, ale predsa sa drží Boha.

A tu musíme byť veľmi opatrní. Jeremiáš mohol povedať, že toto sucho je Boží súd, pretože to Boh povedal jemu. My takto hovoriť nemôžeme. Ježiš nás pred tým výslovne varuje, keď odmieta spájať konkrétne katastrofy s konkrétnymi hriechmi. Ale jednu vec povedať môžeme – a musíme: keď sa človek odvracia od Boha, život vysychá. A keď sa k Bohu obracia, život sa obnovuje. Jeremiáš 14 nie je meteorologická predpoveď. Je to duchovná diagnóza. A práve v tejto diagnóze sa začína nádej.

2. Poďme k Danielovým priateľom, k tým trom mládencom, ktorí sa odmietli pokloniť soche kráľa a mali skončiť v ohnivej peci. Ocitneme sa tu v úplne inom príbehu, ale s rovnakým jadrom: človek stojí pred rozhodnutím, ktoré môže všetko zmeniť. Jójakim mal možnosť voľby. Mohol pokračovať v reforme svojho otca, mohol sa spoľahnúť na Hospodina, mohol zostať verný Božiemu slovu. Ale rozhodol sa inak. Vybral si cestu politických kalkulov, veľmocenských dohôd, modiel a vlastnej bezpečnosti. Paktuje s Egyptom, hľadá u neho pomoc. A pri týchto politických jednaniach je súčasťou aj otázka viery: „Chceš našu ochranu? Ber aj našich bohov.“ A Jójakim berie. Zdá sa mu rozumné urobiť kompromis vo viere – veď získame mocný Egypt. Vybral si cestu, ktorá bola ľudsky pochopiteľná, ale duchovne prázdna. A výsledkom bolo sucho – v krajine aj v srdci.

Danielovi priatelia stoja pred podobnou dilemou, ale v oveľa dramatickejšej podobe. Pred nimi je ohnivá pec, pred nimi je kráľov príkaz, pred nimi je hrozba smrti. Aj oni majú možnosť voľby. Mohli by sa pokloniť soche, aspoň navonok, aspoň „pre pokoj v krajine“. Mohli by si povedať, že Boh predsa vidí ich srdce. Mohli by si zachrániť život. Ale oni si vyberú opačne než Jójakim. Vyberú si vernosť Bohu. A ich slová patria k najodvážnejším v celej Biblii: „Náš Boh nás môže vyslobodiť… ale aj keby nie…“ To je veta, ktorá nemá v sebe ani kúsok kalkulu. Ani kúsok poistky. Ani kúsok „čo z toho budeme mať“. Je to čistá dôvera. Vernosť bez garancie výsledku. Poslušnosť, ktorá sa neopiera o to, čo vidia, ale o to, kto je Boh.

A práve tam, kde človek nekalkuluje, ale spolieha sa na Boha a na Jeho moc, sa stane niečo, čo Jójakimovia nikdy nezažijú. V ohni sa objaví štvrtý muž. Uprostred ohňa. To je Božia odpoveď na vernosť. Boh je s nimi v ohni. Jójakim si vybral istotu – a prišlo sucho. Danielovi priatelia si vybrali vernosť – a prišiel Boh. Jójakim sa spoliehal na to, čo videl. Danielovi priatelia sa spoliehali na Toho, koho nevideli. A práve tam sa začína zjavovať Božia sláva.

3. Aby sme túto líniu ešte viac prehĺbili, môžeme sa na chvíľu presunúť do sveta literatúry. Nie preto, aby sme si urobili odbočku, ale preto, že príbeh niekedy dokáže povedať pravdu jasnejšie než definícia. V knihe Kronika Narnie od C. S. Lewisa vystupuje tu Aslan, lev, ktorý predstavuje Krista. A v časti nazvanej Strieborná stolička posiela dve deti hlboko do podzemnej ríše, aby zachránili princa Riliana. Deti sa ocitnú hlboko pod zemou, v tme, v priestore, kde nič nedáva zmysel. Pred nimi je zvláštny muž pripútaný k stoličke. Nevedia, kto to je, nevedia, čo sa stane, ak pretnú povrazy. Môže to byť katastrofa. Môže to byť ich koniec.

A predsa si spomenú na to, čo im povedal Aslan. Spomenú si na jeho príkazy, na jeho slová, na jeho hlas. A uvedomia si, že Aslan im nikdy nesľúbil, že to bude jednoduché. Nesľúbil im, že to bude bezpečné. Nesľúbil im, že to bude príjemné. Jediné, čo od nich žiadal, bolo poslúchnuť. A tak vedia, že to je jediné správne. Nie preto, že vidia výsledok. Nie preto, že majú istotu. Ale preto, že dôverujú.

A práve tu sa stretáva Narnia s Danielovými priateľmi. Jójakim si vybral cestu, ktorá sa zdala byť logická – cestu kompromisu, istoty, politickej výhodnosti. Danielovi priatelia si vybrali cestu vernosti, aj keď nevideli výsledok. A deti v Narnii robia presne to isté. V tme, v neistote, v strachu urobia to, čo im prikázal ich Pán. A až potom sa ukáže, že ten pripútaný muž bol kráľ Rilian, ktorý mal byť oslobodený. Až potom sa ukáže, že poslušnosť mala zmysel.

Tento príbeh nie je o fantázii. Je to moderná parabola o tom istom rozhodnutí, pred ktorým stojí človek v každej dobe: budem veriť Bohu aj vtedy, keď nevidím výsledok? Budem verný aj vtedy, keď to nie je výhodné? Budem poslúchať aj vtedy, keď je tma? A práve tam sa začína zjavovať Božia sláva.

4. A teraz prichádzame do Kány Galilejskej. Je to úplne iný svet než Jeremiášovo sucho, než ohnivá pec, než tma podzemia v Narnii. Je to svadba. Radosť. Hudba. Tanec. A predsa aj tu niečo vyschlo. Víno došlo. Radosť sa zastavila. Hanba visí vo vzduchu. A Ježiš ešte neurobil ani jeden zázrak. Ešte nič neukázal, ešte nič neprejavil, ešte nič neodhalil.

A práve v tejto chvíli zaznie veta, ktorá je jadrom celej kázne, vetou, ktorá spája Jeremiáša, Danielových priateľov aj Narniu. Mária hovorí sluhom: „Urobte všetko, čo vám povie.“ To je presne tá istá voľba, pred ktorou stál Jójakim — a ktorú odmietol. To je presne tá istá voľba, pred ktorou stáli Danielovi priatelia — a ktorú prijali. To je presne tá istá voľba, pred ktorou stáli deti v Narnii — a ktorú naplnili.

Sluhovia v Káne nevedia, čo sa stane. Nevedia, prečo majú naplniť nádoby vodou. Nevedia, čo z toho bude. Je to rovnako nelogické ako pretnúť povrazy v podzemí. Je to rovnako riskantné ako odmietnuť poklonu soche. Je to rovnako nepochopiteľné ako veriť Bohu uprostred sucha. A predsa poslúchnu. Naplnia nádoby až po okraj. Nie preto, že vidia výsledok. Nie preto, že majú istotu. Ale preto, že dôverujú.

A tu sa stane niečo, čo je vrcholom celej línie: tam, kde je vernosť bez garancie výsledku, tam sa zjavuje Božia sláva. Voda sa mení na víno. Hanba sa mení na radosť. Prázdnota sa mení na plnosť. A evanjelista povie vetu, ktorá je ako odpoveď na Mojžišovu prosbu, na Jeremiášov výkrik, na odvahu mládencov, na poslušnosť detí v Narnii: „Takto zjavil svoju slávu.“

Keď človek dôveruje Bohu bez garancie výsledku, tam sa začína zjavovať Božia sláva.

5. Keď sa pozrieme na Jeremiáša, na troch mládencov, na deti v Narnii aj na sluhov v Káne, vidíme jednu spoločnú vec: nikto z nich nevidel výsledok. Všetci stáli v suchu, v ohni, v tme alebo pri prázdnych nádobách. A predsa dôverovali. A práve tam sa Boh zjavoval. Nie v istote, ale v dôvere. Nie v kontrole, ale v poslušnosti. Nie v garanciách, ale v odovzdanosti.

A tak to môžeme povedať jasne: keď človek dôveruje Bohu bez garancie výsledku, tam sa začína zjavovať Božia sláva.

A ak je toto len začiatok, aká bude plnosť, keď Kristus príde vo svojej sláve? Amen.

Pane Ježiši Kriste, ďakujeme Ti za Tvoje slovo, ktoré nám dnes pripomenulo, že Ty sa zjavuješ práve tam, kde sa človek rozhodne dôverovať, aj keď nevidí výsledok. Ďakujeme Ti za Jeremiáša, ktorý volal v suchu, za mládencov, ktorí verili v ohni, za deti v Narnii, ktoré poslúchli v tme, aj za sluhov v Káne, ktorí naplnili nádoby, hoci nerozumeli. Ďakujeme Ti, že všetky tieto príbehy ukazujú na Teba — na Boha, ktorý je prítomný uprostred neistoty.

Prosíme, uč aj nás takto dôverovať. Nie v istote, ale v dôvere. Nie v kontrole, ale v poslušnosti. Nie v garanciách, ale v odovzdanosti. Daj, aby sme aj my dokázali povedať: „Urobíme všetko, čo nám povieš.“

Ďakujeme Ti aj za týždeň modlitieb, ktorý sme mohli prežiť ako spoločenstvo. Za všetky prosby, ktoré sme Ti priniesli, aj za všetky dotyky Tvojej milosti, ktoré sme prijali. Prosíme, aby si v nás pokračoval v diele, ktoré si začal.

Myslíme na sestru Emu Kompišovú, ktorá je teraz v nemocnici. Prosíme o Tvoju blízkosť, o pokoj, o uzdravenie a o silu pre ňu aj pre jej rodinu. A prosíme aj za všetkých, ktorí sú chorí, slabí alebo unavení. Ty poznáš ich mená, ich bolesti aj ich nádeje. Buď im svetlom v tme, oporou v slabosti a prameňom života tam, kde všetko vysychá.

A Pane, keď dnes rozmýšľame o Káne, o víne, o radosti a o Tvojej sláve, naše srdcia sa dvíhajú k tej veľkej hostine, ktorú pripravuješ v nebi. K hostine, kde už nebude sucho ani tma, kde nebude strach ani bolesť, kde nebude choroba ani smrť. K hostine, kde budeš Ty – a kde bude všetko naplnené Tvojou slávou. Tešíme sa na ten deň. Vieme, že to bude nádherné. A prosíme, aby sme až dovtedy kráčali vo vernosti. Amen.