Pane Bože, stojíme dnes pred Tvojím slovom a prosíme, daj nám odvahu neukrývať sa pred ním. Osvieť naše srdcia, aby sme počuli Tvoj hlas, keď sa pýtaš: „Kde si?“ A daj nám milosť odpovedať pravdivo. Amen.

1M 3, 8-13.21-24: ⁸ Keď začuli kroky Hospodina Boha, chodiaceho za podvečerného vánku po záhrade, skryl sa človek a jeho žena pred Hospodinom Bohom medzi stromy záhrady. ⁹ Hospodin Boh však zavolal na človeka a riekol: Kde si? ¹⁰ On odpovedal: Počul som Ťa v záhrade, bál som sa, lebo som nahý; i skryl som sa. ¹¹ Nato Boh riekol: Kto ti oznámil, že si nahý? Nejedol si zo stromu, z ktorého som ti zakázal jesť? ¹² Človek odpovedal: Žena, ktorú si mi dal, aby bola pri mne, dala mi zo stromu; i jedol som. ¹³ Nato riekol Hospodin Boh žene: Čo si to urobila? A žena odpovedala: Had ma podviedol; nuž jedla som. ²¹ Hospodin Boh učinil Adamovi a jeho žene odevy z kože a zaodel ich. ²² Hospodin Boh však riekol: Hľa, človek je už ako jeden z nás, keďže pozná dobro i zlo. Aby však teraz nenačiahol ruku, aby nevzal a nejedol zo stromu života a aby nežil večne, ²³ poslal ho Hospodin Boh von zo záhrady Éden obrábať pôdu, z ktorej bol vzatý. ²⁴ Potom zahnal človeka a na východ od záhrady osadil cherubov s blýskavými plamennými mečmi, aby strážili cestu k stromu života.

Bratia a sestry, Biblia sa nezačína chrámom, nezačína prikázaniami ani obeťou. Začína sa záhradou. Krásnou, živou záhradou. Miestom pokoja, dôvery a blízkosti, kde je človek s Bohom bez strachu a bez hanby. Miestom, kde sa nikto nemusí skrývať. Záhrada je obraz vzťahu so Stvoriteľom – vzťahu otvoreného a pravdivého. V tomto pôstnom období chceme v našich kázňach kráčať príbehom tejto záhrady. Príbehom toho, ako sa stratila, a čo Boh robí, aby ju človek opäť našiel. Dnes stojíme na začiatku.

Začiatok straty je pritom veľmi jednoduchý. Človek prestal dôverovať. Uveril hlasu, ktorý naznačil, že Boh mu niečo berie, že mu niečo nedopraje, že si musí život zabezpečiť sám. Vzal ovocie, ktoré mu nepatrilo, a tým sa narušila dôvera. Hriech nie je najprv porušenie pravidla. Je to zlomený vzťah.

A potom zaznie veta: „Počul som Tvoj hlas v záhrade a bál som sa.“ V tej chvíli sa záhrada stáva stratenou. Človek sa bojí, hanbí sa, skrýva sa.

A tento príbeh nie je len o tej prvej záhrade. Raj sme stratili aj my. Túžime po šťastí, po pokoji, po plnosti, po zmysle, po živote, ktorý by nebol rozbitý. Túžime po mieste, kde by bolo všetko tak, ako má byť. A práve táto túžba prezrádza, že záhrada nebola rozprávka. Bola skutočnosťou, ktorú sme stratili. Dnes žijeme mimo nej – s nepokojom, s napätím, s vedomím, že niečo chýba. A keď sa do nášho života ozve Boží hlas, často namiesto radosti príde strach.

Dnes nás tento text nevedie k cudziemu príbehu z dávnej minulosti, ale k našim vlastným stratám.

Ako prvý viditeľný dôsledok života v hriechu je tu skrývanie. Hriech skrýva: „Skryl sa človek a jeho žena pred Hospodinom Bohom medzi stromami záhrady.“ Nie blesk z neba. Nie okamžitá smrť. Ale skrývanie. Človek, ktorý bol stvorený pre blízkosť, sa zrazu schováva. Ten, kto bol doma, sa cíti ohrozený.

Prečo sa skrýva? „Lebo som sa bál, že som nahý.“ Do života vstupuje strach a hanba. Hriech mení pohľad na Boha. Boh, ktorý bol blízky, sa zrazu zdá byť nebezpečný. Vzťah, ktorý bol otvorený, sa napĺňa podozrením. A človek hľadá úkryt.

Nie je to len dávny príbeh. Skrývanie je aj náš príbeh. Skrývame sa pred Bohom, keď sa mu vyhýbame v modlitbe, keď nechceme otvoriť určité témy svojho života, keď si hovoríme: toto ešte nie, na toto sa ma radšej nepýtaj. Skrývame sa pred ľuďmi, keď hráme rolu silných a zbožných, ale svoje slabosti si nechávame pre seba. A skrývame sa aj pred sebou, keď si svoje zlyhania ospravedlňujeme, keď hľadáme vinníka inde, keď sa presviedčame, že to nie je také vážne.

Všimnite si ešte jednu vec. Adam nepovie: Zhrešil som. Hovorí: „Žena, ktorú si mi dal…“ Hriech nás nevedie len do skrýše, ale aj do obviňovania. Zrazu je vinný niekto iný – okolnosti, druhí ľudia, dokonca Boh. Tak rýchlo sa vzťah rozpadá.

To je prvá pravda o stratenej záhrade. Nie že Boh odišiel. Človek sa skryl. A čím dlhšie sa skrýva, tým viac sa vzďaľuje. Hriech nás vedie do izolácie – od Boha, od druhých aj od seba samých.

A práve tam, do tejto skrýše, zaznieva Boží hlas: „Kde si?“ To je zvláštne. Človek sa skrýva. A Boh nehromží. Nevyhráža sa. Nepovie: Počkaj, ja ti ukážem. Pýta sa: Kde si?

Boh sa nepýta preto, že by nevedel. Pýta sa, aby Adam vyšiel. Aby prestal hrať schovávačku. Aby prestal predstierať, že je všetko v poriadku.

Možno aj my poznáme chvíle, keď sa skrývame a čakáme tvrdý hlas. A namiesto toho zaznie otázka. Nie krik. Otázka. „Kde si?“ Kde si vo svojom manželstve? Kde si vo svojej poctivosti? Kde si vo svojej modlitbe? Kde si vo veciach, o ktorých vieš, že nie sú v poriadku?

Boh nehľadá preto, aby nás nachytal. Hľadá, aby nás vytiahol zo skrýše. Lebo skrýša nie je domov.

A potom sa stane ešte niečo tiché, ale silné. Adam si urobí figové listy. Snaží sa zakryť hanbu sám. A Boh mu dá odev. Človek sa snaží zachrániť si tvár. Boh mu dáva dôstojnosť.

Koľkokrát si aj my vyrábame svoje figové listy? Pekné slová. Duchovné frázy. Úsmev, za ktorým je napätie. Službu, za ktorou je únava. Hovoríme: To zvládnem. To si vyriešim sám.

Ale Boh nehľadá naše masky. Hľadá nás. A chce nás prikryť on.

A predsa príbeh nekončí tým, že si človek oblečie nový odev a všetko je v poriadku. Zaznie aj ťažké slovo. Záhrada už nebude domovom. Cesta k stromu života je zatvorená. Človek je vyhnaný.

Hriech má následky. Vzťah sa nedá zlomiť bez bolesti. Dôvera sa nedá zradiť bez toho, aby to niečo stálo. Záhrada je stratená.

A my to cítime. Choroby, ktoré prídu bez varovania. Straty, ktoré bolia. Smútky, ktoré sa nedajú preskočiť. Napätia vo vzťahoch. Neistotu, strach o budúcnosť. Svet nie je taký, ako má byť. Náš život nie je taký, ako by sme si želali. To je život mimo záhrady.

Ale Boh sa človeka nevzdal. Boh neuzavrel dvere a neodišiel. Boh pokračuje s človekom ďalej. Aj mimo Edenu je Boh prítomný. Aj v chorobe. Aj v smútku. Aj v dôsledkoch našich rozhodnutí.

Záhrada je stratená. Ale vzťah ešte nie je definitívne pochovaný. Brána je zatvorená. Ale príbeh sa nekončí.

Možno dnes stojíš mimo svojej záhrady. Možno cítiš dôsledky. Možno sa skrývaš. Ale keď zaznie otázka „Kde si?“, je to dôkaz, že Boh ešte hľadá. A keď Boh hľadá, znamená to, že ešte nekončí. A ten Boh, ktorý sa pýta „Kde si?“, je ten istý Boh, ktorý v Ježišovi Kristovi prišiel hľadať stratených.

Pane Bože, náš Otče, ďakujeme Ti, že nás dnes znovu oslovuješ. Ďakujeme, že nás nehľadáš preto, aby si nás zahanbil, ale aby si nás priviedol bližšie k sebe. Ty poznáš naše skrýše, naše obavy, naše zranenia aj naše túžby.

Prosíme Ťa, dotkni sa konkrétnych potrieb našich životov. Uzdrav tam, kde je bolesť. Obnov tam, kde sa vzťahy ochladili. Posilni tam, kde sme unavení. Nauč nás prestať sa skrývať a učiť sa dôverovať Ti aj uprostred každodenných zápasov.

Daj, aby toto pôstne obdobie nebolo len časom slov, ale časom rastu. Aby sme ako jednotlivci rástli vo viere, v modlitbe, v pravdivosti. A aby aj náš cirkevný zbor ožíval – nie len navonok, ale v hĺbke vzťahov, v ochote niesť bremená jeden druhého, v radosti zo služby.

Veď nás Duchom Svätým, aby sme ako spoločenstvo neboli miestom skrývania, ale miestom prijatia. Miestom, kde sa ľudia stretávajú s Tebou, ktorý hľadáš a zachraňuješ.

A tak nás veď ďalej, Pane, aby sme kráčali k Tebe, ktorý nás voláš menom.
Amen.