Pane, Ty poznáš naše túžby, naše otázky aj náš nepokoj. Prosíme, aby si nás viedol tak, ako si viedol Kornélia – aby sme boli pripravení počuť, čo nám chceš povedať. Daj nám pokoru, aby sme prijali pravdu, a odvahu, aby sme podľa nej žili. Amen.

Sk 10, 25n: ²⁵ Ako Peter vchádzal dnu, vyšiel mu Kornelius naproti, a padnúc mu k nohám, vzýval ho. ²⁶ Ale Peter ho zodvihol hovoriac mu: Vstaň! Veď aj ja som len človek.

Je to zvláštny, až paradoxný obraz. Na kolenách kľačí muž v pancieri, s prilbou na hlave, s vojenským plášťom prehodeným cez plece. V ruke drží vojenskú palicu – znak autority, ktorou udržiaval disciplínu. Na opasku mu visí meč, symbol moci a práva rozhodovať o živote a smrti. Je to rímsky stotník, veliteľ, ktorého poslúcha celý stočlenný oddiel okupačnej armády. A pred ním stojí jednoduchý Žid v obyčajných šatách, rybár z Galiley, bez titulu, bez uniformy, bez spoločenského postavenia. Človek, ktorý v očiach Ríma neznamená nič. A predsa kľačí stotník pred ním. Kľačí pred človekom, ktorý by sa podľa všetkých pravidiel sveta mal klaňať jemu. Kľačí pred niekým, kto nemá žiadnu viditeľnú moc. Kľačí pred človekom, ktorý je v očiach impéria nikto. Je to zvláštny obraz. A zároveň je to obraz, ktorý nám kladie otázku: Pred kým vlastne kľačí človek, ktorý hľadá Boha? A pred kým kľačíme my? Na tieto otázky chceme dnes hľadať odpoveď.

1. Kornelius pripravený

Ale najprv si potrebujeme vysvetliť, prečo vlastne kľačí pred samotným Petrom. Prečo to robí? Prečo muž, ktorý je zvyknutý veliť, zrazu kľačí pred obyčajným rybárom? Odpoveď nie je v jeho slabosti, ale v jeho pripravenosti. Kornélius je človek, v ktorom Boh už dlho pracuje. Jeho kľačanie nie je prejavom strachu, ale úcty. Nie je to gesto porážky, ale túžby. Nie je to poklona človeku, ale poklona Bohu, ktorého v Petrovi tuší.

Kornélius je pripravený, pretože v jeho srdci je úcta. Vidí v Petrovi niekoho, koho poslal Boh, a preto sa pred ním skláňa. Je v ňom túžba – roky sa modlí, dáva almužny, hľadá Boha Izraela, hoci sám nie je Žid. Je v ňom pokora – rímsky dôstojník padá pred židovským rybárom, čo by neurobil človek, ktorý si zakladá na svojej moci. Je v ňom očakávanie – keď Peter vstúpi do domu, Kornélius povie: „Hľa, tu stojíme teraz všetci pred Bohom, aby sme počuli všetko, čo ti prikázal Pán.“ A je v ňom otvorenosť – pripravenosť prijať čokoľvek, čo Boh povie, aj keby to znamenalo zmeniť celý život. Toto všetko môžeme vyčítať z jeho pokľaknutia pred Petrom.

Kornélius kľačí, pretože jeho srdce je pripravené. Boh ho už dávno viedol, formoval, priťahoval. A teraz, keď pred ním stojí Boží posol, jeho vnútorná túžba sa prejaví navonok. Je to človek, ktorý ešte nepozná evanjelium, ale už je pripravený ho prijať.

Od tých čias sa dodnes veľmi veľa zmenilo. Z mapy sveta zmizla Rímska ríša, už nechyrovať o brnení, vojenských plášťoch a mečoch, ale v srdci človeka sa nič nezmenilo. Rovnako aj dnes v 21. storočí sa prebúdza v srdci mnohých ľudí túžba – túžba, ktorú tam nevložili oni sami. Je v nich nepokoj, ktorý ich ženie hľadať niečo viac. Je v nich otázka, ktorá sa nedá umlčať. Takíto ľudia sú okolo nás – na ulici, v obchode, v autobuse. Niekedy sa tvária sebavedomo, inokedy sú nešťastní. Niektorí sú slušní, spravodliví, a niekedy sú to ľudia, o ktorých by ste nepovedali, že by mohli uvažovať o duchovných veciach. Boh aj dnes vedie, formuje, priťahuje. Boh aj dnes dáva do srdca túžbu, pokoru, očakávanie, otvorenosť. Aj dnes pripravuje ľudí tak, ako pripravil Kornélia. A často čaká na to, aby prišiel niekto ako Peter – nie dokonalý, nie bezchybný, ale ochotný povedať pravdu a ukázať smer.

2. Peter ukazuje jadro evanjelia

Kornélius je pripravený, jeho srdce je otvorené, jeho túžba je úprimná – ale jeho úcta je ešte nesmerovaná. Kľačí pred človekom, lebo ešte nevie, komu patrí jeho poklona. A v tej chvíli Peter urobí niečo, čo je pre evanjelium úplne zásadné. Neprijme túto úctu. Neprijme poklonu, ktorá mu nepatrí. Neprijme postavenie, ktoré by mu v očiach pohana možno aj lichotilo. Peter ho zdvihne a povie: „Vstaň, aj ja som len človek.“

Toto je okamih, v ktorom sa láme celé nepochopenie. Kornélius si myslí, že stojí pred Božím mužom, pred niekým, kto má v sebe božskú autoritu. A Peter mu hovorí: nie. Ja nie som Boh. Ja nie som spasiteľ. Ja nie som ten, pred kým sa máš skloniť. Ja nie som most medzi tebou a Bohom. Ja som len človek.

A práve týmto odmietnutím Peter ukazuje, čo je jadrom evanjelia. Žiadny človek nie je Boh. Žiadny človek nie je spasiteľ. Žiadny človek nie je hodný klaňania. Žiadny človek nie je mostom k Bohu. Boh si používa ľudí. Je to tak v Biblii – proroci, králi apoštoli, Mária a ďalšie ženy. A sú to ľudia aj dnes, ktorých si používa. To všetko sú Božie nástroje. Máme ich počúvať, môžu nám byť príkladom, ale neuctievame ich. Boh posiela svojich služobníkov, ale oni nie sú zdrojom spásy. Boh prichádza k človeku v Kristovi – nie v Petrovi, nie v apoštoloch, nie v duchovných autoritách, ale v Synovi.

Peter týmto gestom robí niečo veľmi dôležité: odvracia Kornéliovu úctu od seba a nasmeruje ju tam, kam patrí. Ukazuje mu, že pravá poklona patrí Bohu. Že pravá úcta patrí Kristovi. Že pravá viera sa neupína na človeka, ale na Boha, ktorý sa človeku zjavuje.

A tu sa dotýkame niečoho, čo je rovnako dôležité dnes ako vtedy. Aj dnes existuje pokušenie klásť ľudí na miesto, ktoré patrí Bohu. Aj dnes existuje pokušenie hľadať v ľuďoch to, čo môže dať len Kristus. Aj dnes existuje pokušenie skloniť sa pred niekým, kto má autoritu, charizmu, múdrosť, duchovný dar – a zabudnúť, že všetko dobré, čo v ňom vidíme, je len odraz Božej milosti.

Peter nás učí, že evanjelium začína tam, kde človek prestane byť stredobodom. Tam, kde prestane byť objektom úcty. Tam, kde prestane byť tým, pred kým sa kľačí. Evanjelium začína tam, kde človek ukáže na Krista a povie: nie ja, ale On.

3. Moderný človek

Keď sa pozrieme na Kornéliovo kľačanie, vidíme v ňom niečo, čo je prekvapivo aktuálne. On kľačí pred Petrom, lebo ešte nevie, komu patrí jeho úcta. Jeho srdce je pripravené, ale jeho úcta je nesmerovaná. A presne takto vyzerá aj moderný človek. Nie v tom, že by fyzicky kľačal pred ľuďmi, ale v tom, že jeho srdce sa skláňa pred vecami, ktoré nie sú Boh.

Dnešný človek sa neklania pred rybárom z Galiley, ale klania sa pred úspechom, kariérou, peniazmi, uznaním, technológiami, vlastným výkonom, vlastným pocitom hodnoty. Klaniame sa ľuďom, ktorých obdivujeme, klaniame sa vlastným predstavám o šťastí, klaniame sa tomu, čo nám sľubuje kontrolu nad životom. A niekedy sa klaniame aj duchovným veciam – ale nie Bohu. Klaniame sa vlastným zážitkom, vlastným emóciám, vlastnej predstave o tom, aký by Boh mal byť.

Moderný človek je ako Kornélius: túži, hľadá, cíti nepokoj, ktorý sa nedá umlčať. Ale často kľačí pred nesprávnymi vecami. A rovnako ako Kornélius potrebuje niekoho, kto mu povie: „Vstaň, aj toto je len človek. Aj toto je len vec. Aj toto nie je Boh.“ Potrebuje niekoho, kto mu ukáže, že pravá úcta patrí Kristovi. Že pravá poklona patrí Bohu, ktorý jediný môže naplniť túžbu, ktorú do srdca vložil On sám.

A tu sa dotýkame aj nás. Lebo aj my, ktorí veríme, nie sme imúnni voči tomu, aby sme sa skláňali pred nesprávnymi vecami. Aj my si niekedy vytvárame malé modly – nenápadné, tiché, ale silné. Aj my niekedy hľadáme v ľuďoch to, čo môže dať len Boh. Aj my niekedy očakávame od sveta to, čo môže splniť len Kristus.

A preto potrebujeme počuť Petrovu vetu rovnako ako Kornélius: „Vstaň, aj ja som len človek.“ Vstaň – toto nie je Boh. Vstaň – toto ťa nespasí. Vstaň – toto ti nedá pokoj. Vstaň – toto nie je hodné tvojej poklony. A obráť sa k tomu, kto je.

Moderný človek sa klania mnohým veciam, ale len jedna e hodná poklony. A práve tam nás vedie evanjelium.

Ako Kornélius, aj dnešný človek kľačí. Otázka nie je, či sa klaniame, ale komu. A evanjelium nás volá zdvihnúť sa od všetkého, čo je len človek, len vec, len ilúzia – a skloniť sa pred tým jediným, kto je hoden našej úcty. Pred Kristom, ktorý jediný dáva pokoj hľadajúcemu srdcu.

Pane náš, ďakujeme Ti za slovo, ktoré nám dnes pripomenulo Kornéliovu túžbu a Petrovu pokoru. Ďakujeme Ti, že aj dnes prebúdzaš v ľuďoch hlad po pravde a po Tebe. Prosíme, pamätaj na všetkých, ktorí hľadajú, ktorí cítia nepokoj, ktorí túžia po niečom, čo svet nedokáže naplniť. Priveď ich k sebe a otvor im cestu k evanjeliu.

Prosíme aj za nás. Ty vieš, ako ľahko sa naše srdce skláňa pred nesprávnymi vecami – pred úspechom, uznaním, pohodlím či vlastnými predstavami. Očisť nás od všetkého, čo si robíme bohom. Daj nám odvahu povedať si: „Vstaň, toto nie je Boh,“ a obrátiť sa k Tebe, jedinému, ktorý je hodný poklony.

Pane Ježišu, prosíme aj za náš cirkevný zbor. Urob z neho miesto, kde hľadajúci nájdu prijatie, kde unavení nájdu pokoj a kde každý môže počuť Tvoje slovo. Daj, aby sme boli otvorení, láskaví a pripravení viesť ľudí k Tebe, nie k sebe.

Ty si ten, ktorý dvíha človeka a dáva mu pokoj. Dvíhaj aj nás a veď nás, aby sme sa skláňali len pred Tebou. Amen.