Drahý náš Bože, ďakujeme Ti, že si Bohom, ktorý hovorí, ktorý vedie, ktorý obnovuje. V tento sviatočný deň reformácie prichádzame pred Teba s vďačnosťou za Tvoje slovo, za Tvoju milosť, za Tvoju pravdu. Prosíme Ťa, otvor naše srdcia, aby sme počuli Tvoj hlas. Obnov v nás vieru, ktorá je živá, lásku, ktorá je úprimná, a poslušnosť, ktorá je radostná. Nech je dnešná služba Božia na Tvoju slávu a na naše posilnenie. Amen.

5M 6,4-9: ⁴ Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin. ⁵ Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou. ⁶ Slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú v tvojom srdci. ⁷ Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš kráčať cestou, či budeš líhať alebo vstávať. ⁸ Priviažeš si ich ako znamenie na ruku, budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami ⁹ a napíšeš ich na veraje svojho domu a na svoje brány.

Každý veriaci žid má každé ráno pred rannými modlitbami povinnosť pripnúť si na ruku a na čelo tzv. modlitebné remienky – ide o krabičky, v ktorých je kúsok pergamenu so štyrmi pasážami z Tóry, ktoré sa priväzujú koženými remienkami. Robia tak práve na základe týchto slov, že totiž slová, ktoré ti dnes prikazujem, si priviažeš ako znamenie na ruku, budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami. Okrem toho , Keď si ich priväzujú, odriekajú slová požehnania: „Baruch atah Adonai Eloheinu, melech ha’olam, ašer kidšánu b’micvotav v’civanu l’hani’ach tefillin,“ čo znamená „Požehnaný si, Hospodine, náš Boh, kráľ sveta, ktorý nás posvätil svojimi prikázaniami a prikázal nám pripevniť si tefillin.“ Potom, keď si dáva tefillin na hlavu, pridá ešte krátku vetu, že tieto tefillin sú na znak jednoty Boha a oddanosti. Okrem toho si na pravú stranu svojich dverí dávajú malú schránku, tzv. mezuzu, v ktorej sú tieto prečítané slová. Tieto tefillin a mezuza takto pripomínajú židom povinnosť dodržiavať Božie prikázania

Prečo začínam kázeň na Pamiatku reformácie takouto pripomienkou? Pretože v nej vidím podobnosť s obdobím reformácie i s tým, čo je dnes. Tieto slová z 5M totiž hovoria niečo veľmi dôležité pre náš život, pre našu spásu. Ale veľmi ľahko tieto slová môžu byť zneužité. Ak si z nich totiž urobíme modlitebné remienky, ktoré síce majú pripomínať veľkú dôležitosť týchto slov, ale zostane to len pri formálnom nosení, tak to stráca zmysel, z dôležitej veci sa stáva prázdna rutina

Za čias Martina Luthera to bolo veľmi podobne. Ľudia sa síce považovali za kresťanov, ale veľmi málo toho skutočne vedeli o Pánu Bohu. Ako Martin Luther neskôr sám zistil, keď chodil po cirkevných zboroch, len veľmi málo ľudí poznalo Vieru všeobecnú kresťanskú, 10 Božích prikázaní, Otčenáš. Dokonca i niektorí farári nemali o tom páru. Predpisovali sa zbytočné veci, ktoré nič neosožia spáse a našej viere, ako rôzne púte, uctievanie relikvií a pod. Vrcholom bolo predávanie odpustkov, keď ich známy predavač Ján Tetzel až takým jarmočným spôsobom vyhlasoval: „Keď minca do pokladničky skočí, duša z očistca vyskočí.“ Martina Luthera to veľmi trápilo. Sám mal takú zásadnú otázku, ako nájsť milostivého Pána Boha, ako nájsť cestu k Nemu, nebeskému Otcovi, ako obstáť pred Sudcom živých i mŕtvych a vojsť do života. A sám nakoniec v Písme svätom objavil, že jediná cesta je, že Pán Ježiš za mňa prelial svoju krv a že ja v Neho úprimne z celého srdca verím.

Nuž a keď sa pozrieme na ten text, ktorý sme si dnes vypočuli, tak on práve v tomto zmysle hovorí veľmi dôležité veci, ktoré sú dôležité pre každého kresťana.

1. „⁴ Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin.“ Milý priateľ, Boh to je ten, ktorý mi dáva všetko dobré. Od ktorého mám všetko požehnanie, všetko šťastie a ktorý jediný mi dokáže pomôcť, ma ochrániť a previesť životom. K Nemu sa jedinému modlíme, v Neho veríme, jeho milujeme. A vieme, že On miluje nás, lebo poslal svojho Syna na svet, aby spasil hriešnikov. Preto reformátori odmietli všetko, čo zatieňuje Pána Boha alebo Jeho Syna Pána Ježiša Krista – relikvie, odpustky, kult svätých.

A kto je pre teba tým Bohom? Je to amulet na krku? Je to plyšák v izbe? Alebo sú to peniaze na účte, vďaka ktorým som spokojný a šťastný? Nič z tohto ti nedá šťastie a nepomôže ti so smrťou, s hriechmi, nepredĺži život. Jediný, ktorý to dokáže, je Boh, Hospodin.

2. „⁵ Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou.“ To je pokračovanie predchádzajúcich slov. Ak totiž vierou prijímam, že Boh je jediný a je to Hospodin, ktorý poslal svojho Syna Pána Ježiša Krista na svet kvôli mojej spáse, nestačí toto všetko len tak nejako v srdci uznať, povedať: áno ja tomu verím. To je povrchná zbožnosť. To, o čo tu skutočne ide, je vzťah. Je to láska k Bohu celým srdcom, celou dušou a silou. Láska k Tomu, ktorý má dávno predtým miloval. Ktorý kvôli mne dal svojho Syna, aby som ja nezahynul, ale mal večný život. Nestačí si priviazať na čelo a na ruku modlitebné pásky, nestačí mať doma skrinku s požehnaním Tóry, nestačí mať v poličke zastrčenú Bibliu a raz za čas prísť do chrámu. Osobná viera, ktorá má vzťah s nebeským Otcom, ktorá sa k Nemu modlí, ktorá Mu dôveruje, ktorá je Mu poslušná, ktorá sa z Neho teší a túži po Ňom. To je to, čo platí.

3. „⁶ Slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú v tvojom srdci. ⁷ Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš kráčať cestou, či budeš líhať alebo vstávať.“ Viera sa neodovzdáva geneticky. To, že pochádzaš z dobrej evanjelickej rodiny, nie je žiadna výhra, žiadna prednosť pred Bohom. Viera sa odovzdáva svedectvom a učením. Je to ako plameň sviečky, ktorá sa nezažne len preto, že je to sviečka dobrej značky, ale preto, že sa priblíži k inej sviečke, ktorá sa k nej nakloní a to svetlo jej odovzdá. Preto reformácia podporovala od počiatku školstvo, gramotnosť, preto Martin Luther napísal Malý katechizmus ako učebnicu viery, a to pôvodne ani nie pre deti ale pre dospelých – aby ľudia poznali Pána Boha. A preto aj tu vidíme, aké je to smutné, keď rodičia povedia: ja to nechám tak, aby sa dieťa samé rozhodlo. Keď ale sám nevydávam svedectvo o Pánu Bohu a o svojej viere, tak tým takisto vydávam svedectvo – ale o svojej nevere.

4. „⁸ Priviažeš si ich ako znamenie na ruku, budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami  ⁹ a napíšeš ich na veraje svojho domu a na svoje brány.“ Čelo, ruka, veraje domu , to sú symboly myslenia, konania a rodiny. To slovo Božie má byť také dôležité, že aj Tvoje myšlienky majú byť Ním formované a Tvoje skutky a taktiež Tvoja rodina. To znamená, že každé ráno si má človek čítať slovo Božie, čo je najideálnejšie, alebo ak to lepšie vyhovuje, tak večer, poobede a pod., a o tom slove uvažovať, z neho brať inšpiráciu pre svoje rozhodovanie, pre svoje konanie a do svojej rodiny. A nedeľné a sviatočné služby Božie majú byť takým impulzom pre celý ďalší týždeň, že ma znovu nabijú duchovnou silou, nasmerujú ma správnym smerom a pomôžu takto viesť seba i svojich blízkych.

Bratia a sestry, reformácia nebola len historickým hnutím. Bola to duchovná revolúcia, ktorá volala: „Vráťme sa k Bohu! Vráťme sa k Jeho slovu!“ A presne to nám dnes pripomína aj text z 5. Mojžišovej.

Počuj, Izrael! Počuj, Peter. Počuj, cirkev. Počuj, rodina. Počuj, duša. Boh je jediný. On je ten, ktorý nás miluje, ktorý nás volá, ktorý nám dal svojho Syna. A On chce, aby sme Ho milovali celým srdcom, celou dušou, celou silou.

Božie slovo patrí do srdca, nie len na čelo. Nie ako ozdoba, nie ako tradícia, ale ako živý hlas Boha, ktorý nás vedie, napomína, potešuje. Reformácia nás učí, že Biblia nie je kniha pre poličku, ale pre život.

Viera sa odovzdáva svedectvom. Nie geneticky, nie automaticky. Ale tak, že o nej hovoríme, že ju žijeme, že ju vštepujeme svojim deťom. Reformácia začala tým, že ľudia znova objavili Písmo — a my ho dnes musíme znova žiť.

Nech je Božie slovo na verajach nášho domu. Nech je v našich rozhodnutiach, v našich vzťahoch, v našich prioritách. V našich pondelkoch i v našich nedeliach. Amen.

Drahý nebeský Otče,

s vďačnosťou sa dnes skláňame pred Tebou, keď si pripomíname Pamiatku reformácie. Ďakujeme Ti za mužov a ženy, ktorí sa nebáli postaviť za pravdu Tvojho slova, za svetlo, ktoré si skrze nich priniesol do temnoty náboženského formalizmu, za návrat k evanjeliu, ktoré zachraňuje.

Ďakujeme Ti za Tvoje slovo, ktoré je živé a mocné, ostrejšie než akýkoľvek dvojsečný meč. Daj, Pane, aby nebolo len na našich perách, ale hlboko v našich srdciach. Aby sme ho nečítali len ako povinnosť, ale ako rozhovor s Tebou. Aby sme ho nepočúvali len ušami, ale prijímali celou dušou.

Pane, Ty si jediný Boh. Ty si Hospodin, ktorý nás stvoril, vykúpil a povolal k životu. Odpusť nám, že sme si často vytvárali vlastných bohov — bohov pohodlia, úspechu, peňazí, uznania. Odpusť, že sme sa spoliehali na veci, ktoré nemajú moc zachrániť. Vráť naše srdcia k Tebe, jedinému prameňu života.

Nauč nás milovať Ťa celým srdcom, celou dušou a celou silou. Nie len slovami, ale skutkami. Nie len v nedeľu, ale každý deň. Daj, aby naša viera nebola len tradíciou, ale živým vzťahom. Aby sme Ťa hľadali v modlitbe, v tichu, v službe, v láske k blížnym.

Prosíme Ťa za naše rodiny. Daj, aby sme boli svetlom pre svoje deti, vnúčatá, priateľov. Aby sme vieru neodovzdávali len slovami, ale životom. Daj, aby naše domovy boli miestom, kde sa Tvoje meno uctieva, kde sa Tvoje slovo číta, kde sa Tvoja láska žije.

Pane, obnov nás. Reformuj nás. Začni v nás novú reformáciu — nie v cirkevných štruktúrach, ale v našich srdciach. Daj, aby sme boli ľuďmi Tvojho slova, Tvojej milosti, Tvojej pravdy. Aby sme boli verní až do konca.

A tak Ťa prosíme: Napíš svoje slová na veraje nášho života. Priviaž ich na naše ruky, aby naše skutky boli Tvoje. Priviaž ich na naše čelo, aby naše myslenie bolo Tvoje. A vlož ich do nášho srdca, aby sme patrili Tebe — dnes, zajtra, naveky. Amen.