¹⁷ I podali Mu knihu proroka Izaiáša. A keď otvoril knihu, našiel miesto, kde bolo napísané: ¹⁸ Duch Pánov nado mnou; lebo pomazal ma zvestovať chudobným evanjelium, [uzdravovať skrúšených srdcom] poslal ma hlásať zajatým prepustenie a slepým navrátenie zraku, utláčaným oslobodenie, ¹⁹ a zvestovať vzácny rok Pánov

Keď počúvame prečítaný text z proroka Izaiáša, uvedomujeme si, že Ježiš tieto slová prijal za svoje a že v nich deklaruje nesmierne dôležité veci. Prehlásil v Nazarete, kde vyrastal, že je Mesiášom a že sa bude venovať zvláštnym skupinám. Bude pracovať pre ľudí chudobných, pre zajatcov, pre ľudí slepých, utláčaných a pre ľudí potrebujúcich milosť. Keď počúvame tieto slová, tak si uvedomujeme, že Kristus sa chce venovať vlastne ľudskej spodine.

Prečo sa PJK chce venovať chudobným ľuďom? Medzi chudobných ľudí patrili tí, ktorí žili v hmotnej núdzi. Takí ľudia často nemali čo jesť a nemali kde spať. A PJ povedal, že práve k týmto ľuďom prichádza. Prečo? Má týchto ľudí rád a má s nimi súcit. Vie, aké je to ťažké žiť, keď človek má hlad a trpí zimu. Hmotne bohatí ľudia majú často svedomie otupené bohatstvo veľmi často nemajú súcit s chudobnými ľuďmi. PJ prišiel, aby práve tým chudobným pomáhal a aby pozornosť bohatých obrátil k tým, ktorí trpia núdzou. Jeho slová sú niekedy veľmi tvrdé. Hovorí nám napr.: (Mt 25,42n) „Lebo hladný som bol, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec, a neprijali ste ma; bol som nemocný a vo väzení, a nenavštívili ste ma.“ A dodáva potom: (Mt 25,45) „Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, mne ste neurobili.“

Duch Boží nás upozorňuje, že zemské bohatstvo má veľkú moc a robí človeka ľahostajným a často bezcitným k trpiacim blížnym. Preto k nám PJ prichádza ako Učiteľ súcitu, ako ten, ktorý nás volá k službe trpiacim blížnym.

PJ sa stretol aj s druhou skupinou bohatých ľudí, totiž ľudí, ktorí boli intelektuálne bohatí. Boli to ľudia vzdelaní, ktorí boli presvedčení, že majú také množstvo vedomosti a takú znalosť Mojžišovho zákona, že Ježišovo učenie vlastne nepotrebujú a Ježišovým učením často pohŕdali. Vo svojej pýche a nafúkanosti si neuvedomili, že v JK prichádza k nim dokonalý Učiteľ. Preto PJK obracia svoju pozornosť na chudobných a hovorí: (Mt 5,3) „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské.“ Byť chudobným v duchu znamená byť pokorným, uvedomovať si, že všetko, čo mám, mám len z Božej milosti. Chudobní ľudia boli reprezentovaní v ľudskej spoločnosti vždy žobrákmi. A chudobní duchovne, to boli tí, ktorí boli pokorného srdca. Preto PJ hovorí, že prináša chudobným radostnú zvesť. Boží pohľad je obrátený práve k nim, k tým hmotne chudobným i k tým duchovne chudobným. Prečo? PB im ponúka duchovné bohatstvo, aby sa stali kráľovskými Božími deťmi a boli duchovne bohatí večne.

PJ obracia svoju pozornosť aj k zajatcom. Kto je to zajatec? Je to človek, ktorého zajala nepriateľská armáda. Musí sa podriadiť nepriateľskej moci, je ovládaný a je vlastne vo väzení. Zajatec je vlastne človek, ktorý stratil slobodu. PJ myslel aj na duchovných zajatcov. Ľudí, ktorí sú zajatí najväčším nepriateľom, Satanom. Satan chce ovládať ľudí, zotročovať ich všelijakými vášňami, aby boli skutočnými väzňami. A PJ prichádza, aby zajatcom otvoril dvere a daroval slobodu. Ľudia, ktorí sú ovládaní vášňami, nenávisťou, pýchou, sebectvom, sú v skutočnosti ľudia nešťastní. PJ prináša zajatcom oslobodenie. I v dnešnej dobe je veľa zajatcov. Vo sfére duchovnej a mravnej. Koľko ľudí sa dnes opíja a sú zajatcami alkoholu. Koľko ľudí prepadlo automatom. Koľko ľudí podvádza a okráda iných, sú ovládaní chamtivosťou. PJ prišiel, aby týchto zajatcov oslobodil. Akí sme vďační, že Kristus prišiel zachraňovať človeka.

Potom hovorí, že prišiel, aby zachraňoval ľudí slepých, Myslel na ľudí, ktorí boli telesne slepí, nevidiaci, a mali veľmi ťažký životný údel byť stále v tme. A PJK mnohým otvoril oči. Boli naplnení nesmiernou vďačnosťou voči nemu. PJK vracia zrak, nielen telesný, ale aj duchovný. Sú totiž aj ľudia duchovne slepí, ľudia, ktorí nevidia Božiu lásku, Božie milosrdenstvo, Božie odpustenie a žijú v duchovnej tme. A PJK aj k nim prichádza a hovorí: (J 8,12) „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.“ Akí sme vďační, že Kristus sa skláňa k ľuďom, ktorí nevidia, aby im otvoril zrak.

Potom čítame, že PJK sa skláňa rovnako k ľuďom utláčaným. Akí sú to ľudia utláčaní? Môžu to byť ľudia, ktorí od detstva žili v pohŕdaní, ktorých nikto nemal rád, ktorí sa narodili na svet ako nechcené deti. Mohli to byť siroty. Boli to v každom prípade ľudia, o ktorých nikto nestál. A PJK práve k takýmto ľuďom prichádza, aby im povedal, že ich má rád, že o nich stojí, že má pre nich otvorenú náruč a pripravuje pre nich miesto v nebeskom domove.

Potom hovorí PJK, že prichádza k ľuďom odsúdeným, ktorí potrebujú milosť. To sú ľudia, ktorí sú si vedomí, že majú na svedomí mnoho hriechov. Hriechov, ktoré vykonali zlými myšlienkami, slovami a činmi. Človek, ktorý má výčitky svedomia, si uvedomuje, že je zotročený a že pred svojím svedomím nemá únik. Kristus prichádza k týmto ľuďom, aby im zvestoval amnestiu, odpustenie. Zvestuje odpustenie všetkým, ktorí činia pokánie a ktorí k nemu prichádzajú s prosbou o milosť a odpustenie.

Áno, bratia a sestry, k týmto ľuďom prichádza Kristus. Neprichádza k pyšným, nadutým, ale k pokorným, utláčaným, väzneným, k tým, ktorí túžia po záchrane. Akí sme vďační, že prichádza aj k nám. Aj my sme prežili rôzne chvíle sklamania a bolesti v našich životoch. A Kristus prichádza aj k nám, aby vyliečil naše rany, podal ruku a dal nám silu k novému životu.

Kristus však prichádza aj preto, aby bol naším Učiteľom. Aby nás učil skláňať sa k tým, ktorí sú na dne, k tým, ktorí Jeho našu pomoc potrebujú. A my sa pýtame: sú na svete ľudia, ktorí okúsili Božiu milosť a sú ochotní skláňať sa k druhým? Iste sú a vždy boli. A Kristus volá aj nás. Nás, ktorí sme okúsili Jeho milosť, aby sme Ho nasledovali a boli Jeho nástrojmi uprostred tohto sveta.

Bratia a sestry, chcem dnes pripomenúť jedného človeka, ktorý sa stal zvlášť požehnaným nástrojom Božej lásky v tomto svete. Jeho  meno je Ernst Jakob Christofel. Je to už 106 rokov od chvíle,, keď Christofel rozhodol, že založí slepeckú misiu. Narodil sa v Nemecku vo veriacej rodine v roku 1876. Keď mal 24 rokov, tak sa rozhodol, že bude Krista skutočne nasledovať. Na svoje rozhodnutie spomína týmito slovami: „Keď som si uvedomil, že som Božím dieťaťom, bolo mi samozrejmé, že sa postavím do služby svojmu Pánovi. Uvedomil som si, že mám veľký dlh lásky voči svetu, ktorý žije bez Krista.“ Práve pred 106 rokmi sa pod vedením DS rozhodol, že bude misionárom JK medzi slepými ľuďmi. S pomocou priateľov a so svojou sestrou Hedvigou odišiel do Turecka do Kurdistanu a tam začal svoju misijnú prácu. Naučil sa jazyk a vybudoval dom pre nevidiacich a postihnutých. Bol to jediný ústav pre nevidiach v celom Turecku. Práca pre postihnutých sa postupne rozrastala, takže tam postupne bývalo 85 slepých, prevažne detí. Po 10 rokoch práce boli všetci Nemci z Turecka vyhnaní. Keď sa vrátil do Nemecka, prežíval veľký nápor malárie. Keď sa uzdravil a v Turecku sa zlepšili politické pomery, chcel sa tam vrátiť. Turecká vláda však misionárom vstup zakázala. PB mu však otvoril dvere do Perzie, dnešného Iránu. V roku 1925 odišiel teda s 3 spolupracovníkmi do Perzie. Situácia tam bola veľmi ťažká. Misionári nepoznali jazyk a mali veľmi málo finančných prostriedkov. Moslimskí duchovní ich odmietali. Polícia ich stále sledovala a komplikovala im život a prácu. Navzdory všetkým prekážkam vybudovali dom pre nevidiace deti. Po 4 rokoch presídlili do iného mesta, kde kúpili väčší dom a začali nové obdobie požehnanej práce. Do domu prijímali nevidiace a postihnuté deti z ulice. Začali tiež prácu so sluchovo postihnutými. Venovali sa tiež ľuďom pohŕdaným, opusteným, zabudnutým, najmä deťom, a tiež mladým ľuďom. Túto službu vykonávali tak, ako by ju vykonávali samému PJK. V dobe 2. svetovej vojny sa situácia veľmi skomplikovala. V roku 1943 vo svojich 67 rokoch bol zatknutý Angličanmi a prežil 3 roky v zajateckých táboroch. V roku 1946 bol prepustený vo veľmi zbedačenom stave. Vrátil sa do Nemecka a založil tam dom pre postihnutých, pre nevidiacich. Tento dom funguje dodnes. Vo svojich 75 rokoch sa rozhodol, že sa vráti do Iránu a bude pracovať v misijnom dome, ktorý dávno založil. V roku 1955 ťažko ochorel a v apríli t. r. ho PJ odvolal k sebe vo veku 79 rokov. Je pochovaný v Iráne a na jeho náhrobnej doske sú napísané slová: „Otec nevidiacich, hluchých a detí nikoho.“

Slepecká misia, ktorú Christofel založil, je vo svete veľmi požehnaným Božím nástrojom. Dnes sa volá Christofelova slepecká misia a je jednou z najväčších misijných spoločností na svete. V tejto misie pracujú aj kresťanskí lekári, ktorí robia mnoho očných operácií. V roku 1989 svetová zdravotnícka organizácia uznala Christofelovu slepeckú misiu ako odbornú organizáciu pre zabraňovanie slepoty. V roku 2000 táto slepecká misia financovala 4 milióny operácií šedého zákalu.

Bratia a sestry, keď čítame tieto skutočnosti, sme plní úžasu. Aké z jedného malého začiatku obetavého muža vyrástlo obrovské dielo, ktoré slúži miliónom ľudí na celej zemi. Je to príklad, ako PB dokáže použiť človeka ako svoj nástroj, ak je naplnený poslušnosťou k PB a láskou k svojim blížnym. Je to zvláštne: keď človek dá do služby Pánovi 100% svoj život, stane sa požehnaním pre mnohých. Je úžasným príkladom aj pre nás.

Bratia a sestry, i nám rýchlo uteká náš život. Mali by sme premýšľať, čím ho napĺňame. Či sme Kristovými nástrojmi v tomto svete a či Kristus aj skrze nás môže realizovať pomoc tým, ktorí sú dole a potrebujú lásku a pomoc iných. Je to výzva pre nás, aby sme slúžili Kristovi a blížnym. Kiež by si PB k tejto službe používal i nás, aby aj z nášho života vyrástlo nejaké ovocie ku chvále Božej a ľuďom k večnému úžitku. Amen.