Pane, keď nás zaplavujú strachy a neistoty, daj, aby sme v Tvojom slove našli smer, pokoj a odvahu. Utíš naše myšlienky, obráť naše srdcia k sebe a priprav nás prijať Tvoj hlas života. Amen.
Iz 8, 11-15: 11 Lebo Hospodin mi takto riekol, keď doľahla na mňa Jeho ruka a keď ma varoval ísť cestou tohto ľudu: 12 Nenazývajte sprisahaním všetko, čo tento ľud nazýva sprisahaním! Nebojte sa toho, čoho sa on bojí, a neľakajte sa! 13 Hospodina mocností pokladajte za svätého, nech je On vaším postrachom a ľakom. 14 On bude svätyňou, kameňom úrazu a skalou na potknutie pre oba domy Izraela, pascou a osídlom pre obyvateľov Jeruzalema. 15 Mnohí sa potknú oň, padnú a roztrieštia sa, zamotajú sa a chytia.
Strach a des sa šíria Izaiášovou krajinou. Hovorí sa o sprisahaní, Júdsko zmieta nepokoj. Vraj sa bratovský izraelský ľud spolčil s pohanskými Sýrčanmi; sýrsky kráľ Recín vraj spojí svoje vojska s vojskami izraelského Pekacha a spoločne vytiahnu proti Júdsku. Vraj chcú obliehať Jeruzalem a vynútiť si odstúpenie kráľa Achaza; vraj Tabealov syn im ide na ruku a má byť dosadený za kráľa. A potom vraj chcú všetky tri kráľovstvá spoločne odporovať Asýrii. Jedna správa strieda druhú, ruší pokoj, rozvracia nervy, vyvoláva paniku.
Aj my poznáme podobné stavy úzkosti v našom živote. Sú ľudia, ktorí sa vyžívajú v roznášaní senzačných správ – robí im dobre prekvapiť druhých, rozrušiť ich, tváriť sa ako tí, ktorí všetko vedia a všade boli zasvätení. Čo na tom, že ich „obete“ potom nemôžu spať a sú blízko k zrúteniu? Je dosť toho, čo môže v nás vzbudzovať strach: Budúcnosť nikdy nie je istá, nik z nás nevidí dopredu, a predsa dnes musíme rozhodovať o veciach, ktoré budú mať ďalekosiahle dôsledky. Sme odkázaní na úsudok ľudí, ktorí rozhodujú o nás – ako si získať ich priazeň? Počujeme o zákerných, nevyliečiteľných chorobách – čo ak moje ťažkosti sú príznakom niektorej z nich a som odsúdený na živorenie a smrť? Boli sme obklopení rodinou, kým sme boli zdraví a silní, a deti nás potrebovali. Ale keď prichádza staroba, slabosť a choroba a my by sme potrebovali svoje deti, sú vo svete, majú vlastné rodiny a úlohy – a my sme zostali sami.
Koľko toho je, z čoho možno mať strach!
Ale prorok nás volá k niečomu celkom inému: „Nestrachujte sa, nehovorte, že sa máte desiť“ (v. 12). Nie preto, že lepšie vidí do vecí a môže naše obavy vyvrátiť – sami viete, aké málo platné je všetko takéto „upokojovanie“, keď má človek úzko. A nie preto, že prorok má jednoducho šťastnejšiu povahu, ktorá si z ničoho nerobí veľa – takisto vieme, aké málo pomáha cudzí optimizmus, keď strach dolieha na nás. Izaiáš hovorí o sebe, že k nemu „hovoril Hospodin“, že ho „uchopil za ruku“ – doslova: chytil ho za ruku – a že mu „dal výstrahu“ (v. 11). Všetko, čo prorok hovorí, prichádza z Božej moci a poverenia; Božia sila ho preniká tak, že všetko vidí inak než jeho ustrašení druhovia.
„Dal mi výstrahu, aby som nekráčal cestou tohto ľudu.“ A hneď prechádza do množného čísla: „Nevolajte: Sprisahanie!, keď tento ľud volá: Sprisahanie“ (v. 12). Tí, čo veria Božiemu slovu, sa majú odlišovať, majú byť iní než neveriaci dav, majú sa odvážiť samostatného pohľadu. Ježiš hovorí: „Tesná je brána a úzka cesta, ktorá vedie k životu, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú“ (Mt 7,14).
Tá odlišnosť sa môže prejaviť v rôznych veciach. Teraz však ide o to, koho a čoho sa báť. Prorok hovorí: „Nevolajte: Sprisahanie, nestrachujte sa ako oni, nedeste sa. Hospodina zástupov posväcujte, On nech je vašou bázňou a vaším strachom“ (v. 12–13). Nebáť sa ľudí, nebáť sa okolností, ale báť sa Boha.
Je to zvláštne napomenutie – k bázni. Čakali by sme, že prorok bude skôr povzbudzovať, aby sme sa báť prestali, a predsa nabáda, aby sme sa báli Boha. Ide o toto, bratia a sestry: Ťažko by sme našli človeka, ktorý sa vôbec ničoho nebojí. A nie je isté, či by bolo takéto stvorenie vôbec žiaduce. Pravdepodobne by to bol hrozný, násilný, bezohľadný človek. Bázeň je čosi hlboko ľudské – učí nás súcitu, pokore, zdravému sebaspytovaniu. Zbaviť človeka akéhokoľvek strachu by znamenalo urobiť z neho neľudskú bytosť. Nejde o to nemať strach, ale mať správny strach.
A Izaiáš nás učí „báť sa Boha“, aby sme sa nemuseli báť ľudí ani okolností. „Hospodin je pri mne – čo mi môže urobiť človek?“ (Ž 118). Apoštol k tomu hovorí: „Ak je Boh za nás, kto proti nám?“ (R 8,31).
„Hospodina zástupov posväcujte,“ volá nás prorok (v. 13). Čo to znamená „posväcovať Hospodina“? Chápali by sme, čo znamená posväcovať osoby alebo veci, ktoré samy osebe sväté nie sú – znamená to odovzdať ich Bohu na službu. Ale Hospodin je svätý sám osebe! Znamená to teda: Zaobchádzať s ním ako so Svätým – veriť mu, lebo On drží slovo; poslúchať ho, lebo On vie, čo je správne. Kto takto „posväcuje Hospodina“, tomu bude On „svätyňou“ (v. 14). Čo je sväté, patrí Bohu; čo je sväté, Boh sám stráži; nad tým nemá moc nikto iný. Byť svätý, patriť Bohu – znamená byť slobodný od ľudí, byť úplne Jeho, pevne v Jeho láske, ktorú nezmení celý svet ani všetky hrozby.
Beda tomu, kto v strachu z ľudí zabudne na Boha! Vynaložil všetku snahu, len aby sa ľuďom zapáčil; Hospodina prehliadol, nemal na Neho čas. A to sa vypomstí: orientovať sa podľa predposledného, zabudnúť na posledné; klaňať sa vyšším, ale nedbať na Najvyššieho; poslúchať človeka a zanedbať Boha. Takému sa Boh stane kameňom úrazu a skalou pádu – ako keď nepozorný chodec zakopne o skalu, ako keď na horskej ceste pošmykne. Takým sa Boh stane osídlom a pascou (v. 14–15). Neunikneš Hospodinu! Nebudeš beztrestne pohŕdať Jeho slávou!
Ide o to, čo je v živote naozaj dôležité. Zdá sa byť dôležité všeličo: pre jedného toto, pre druhého ono. A keď nás život vystraší nezdarom, prehrou, núdzou – zdá sa nám to dôležité ešte viac!
Ale v skutočnosti je dôležité jediné: patriť Bohu. V radostiach i v smútku, v šťastí i v nešťastí byť Jeho. S Ním mať pokoj, Jeho slova sa držať, Jeho lásku si ceniť viac než poklady sveta. Ako hovorí Ježiš: „Jedno je potrebné“ (Lk 10,42).
Pane, toľko vecí nás pripútava a odťahuje od Teba! A pritom sú to veci, ktoré si Ty stvoril. Ale povedal si, aby sme nad nimi panovali – a namiesto toho ony opanovali nás. Namiesto toho, aby sme ich vďačne prijímali ako dar od Teba, ulpeli sme na nich a zabudli na Teba. Myslíme si, že ich musíme mať, bojíme sa o ne, sme plní strachu. Prosíme, svojou láskou nás vysloboď, aby sme Ti dali srdce a pre Teba žili. Amen