Pane, Ty poznáš naše srdcia – vieš, čomu v skrytosti dôverujeme. Otvor nám teraz svoje slovo, aby sme v ňom znovu počuli Tvoje: „Ja som Hospodin, tvoj Boh.“ Nech Tvoje slovo prenikne naše vnútro a privedie nás bližšie k Tebe. Amen.

2M 20,2-3: ² Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva. ³ Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!

O Desatore prikázaní – lebo práve jeho prvé slovo máme teraz pred sebou – možno povedať, že je to naozaj zákon pravého človečenstva, nad ktorý doteraz nik nevymyslel nič dokonalejšie. Ale hneď sa zarazíme: Ako to, že prvé slovo zákona pravého človečenstva je slovo o zbožnosti? Je naozaj potrebné brať toto slovo vážne? Možno si povieme: veď to je len taký staroveký spôsob myslenia, výrazová forma minulých čias. Alebo: týka sa to iba tých, pre ktorých je viera niečím dôležitým, ktorí by bez Boha ťažko žili – je to ich osobná záležitosť. To podstatné v Desatore sa predsa týka vzťahu človeka k človeku!

S takýmito rozpakmi stojíme my, dnešní ľudia, pred prvým prikázaním. Lenže tu ide o niečo omnoho hlbšie a širšie než o náboženskú povinnosť, ktorú treba splniť. Ide o otázku: čo je v hĺbke tvojho srdca, aký je tvoj najzákladnejší postoj k životu? Kam ukazuje strelka tvojho vnútorného kompasu?

Toto prikázanie nás vedie k prvej otázke života. Obávam sa, že my ľudia venujeme priveľa pozornosti otázkam druhoradým – kam to v živote dotiahneme, čo dosiahneme, či sa budeme mať dobre, či budeme obľúbení, ako sa zachováme v tej či onej situácii. Ale to všetko sú druhé otázky! Prvá otázka znie: o čo ti v živote ide?

Ako keď pútnik kráča neznámou krajinou – má len kompas, ktorý mu ukazuje smer. Cestu si musí hľadať sám. Môžeme obdivovať, ako obchádza prekážky, šetrí sily, využíva terén, premýšľa, kadiaľ ďalej – ale čo mu to všetko pomôže, ak kompas ukazuje zle? Kam vlastne ideme? To je prvá otázka.

„Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, lebo ja som Hospodin, tvoj Boh.“ Vtedy to bolo nanajvýš aktuálne prikázanie, pretože okolo Izraela žili národy, ktoré mali rozličných bohov. Za božskú moc považovali všeličo: napríklad zázračnú životodarnú prírodu, ktorá sa každoročne obnovuje, zazelená, rozkvitne a prináša plody. Alebo večný poriadok nebies – už vtedy ľudia pozorovali nebeské telesá, vypočítavali ich dráhy, žasli nad ich pravidelnosťou a uvažovali, či neovplyvňujú ľudské osudy. Iní bohovia boli stelesnením mocných síl skúsenosti: smrti – tajomstva, kam človek odchádza, čo sa s ním deje, keď umiera; alebo lásky a materstva – tej mohutnej sily, ktorá nás neraz ovláda, akoby cudzou mocou. Toto všetko boli bohovia pohanov.

My, moderní ľudia, sa niekedy pozeráme na starovekých pohanov zhora a myslíme si: akí boli primitívni, že si vymýšľali modly a potom sa ich báli! Ale nebuďme hlúpi. V tých dávnych a nám cudzích kultoch sa odrážalo skutočné poznanie: že nemáme svoj život vo vlastných rukách, že existujú moci silnejšie než my a že sme často v ich vleku.

A práve do tohto poznania zaznieva prikázanie: „Ja som Hospodin, tvoj Boh; nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“ Znamená to najprv: ak cítiš, že si závislý, že svoj život nemáš úplne vo vlastných rukách – nemýliš sa! Každé domýšľavé hovorenie o tom, že si svoj život usporiadaš podľa seba, je klam. Sú sily väčšie než tvoje rozhodnutia, tvoje plány a schopnosti.

Ale – a to je druhá strana – to, čo je väčšie než ty, nie sú neosobné sily a mocnosti, ktoré tebou zmietajú, ale živý Hospodin, tvoj Boh. Ty nemusíš mať iných bohov okrem mňa; nemusíš sa triasť pred tajomnými silami, ktoré ťa ovládajú. „Ja, Hospodin, som tvoj Boh – ja, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva.“ Nedávam ti tento zákon ako tyran, ktorý sa teší, keď sa ho ľudia boja. Dávam ho ako Ten, ktorý oslobodzuje. Každým prikázaním chcem prispieť k tvojej slobode, k tvojmu vyslobodeniu spod falošných mocí, ktorým si podrobený.

„Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“ To je slávnostné vyhlásenie prvého prikázania.

Mnohí si však povedia: čo s tým dnes? Prikázania o medziľudských vzťahoch stále platia – lebo aj blížni sú tu. Ale kde sú dnes nejakí bohovia? Kto dnes vzýva bohov? Aké „nebudeš mať iných bohov predo mnou“ dnes ešte dáva zmysel?

Musíme sa úprimne pozrieť do tváre tejto nenáboženskej doby – veď aj my sami do nej mnohými spôsobmi patríme! A predsa niečo nesedí. S „bohmi“ sme skoncovali v mene slobody – zdalo sa nám nedôstojné, aby človek poslúchal nejakú vyššiu moc. Chceli sme si sami určovať, čo je správne. Zvrhli sme bohov, aby sme sa zbavili strachu – veď bohovia a strach vždy žili jeden z druhého. Bohovia sú teda mŕtvi – ale my sa bojíme ďalej. Koľko obáv, úzkosti a bezmocnosti je v nás! Akoby sa niekde stala chyba vo výpočte: bohov sme odstránili, ale šťastie neprišlo.

A práve v tejto chvíli znie slovo prvého prikázania rovnako oslobodzujúco ako kedysi: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyúta, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“

Počuj to: každý sa bojí niečoho, čo ho môže urobiť šťastným alebo nešťastným. Ale Boh nie je „niečo“ – k tomuto živému a milujúcemu Bohu môžeš prísť, môžeš mu zveriť všetko, čo ťa trápi, môžeš mu dôverovať, môžeš si ho zamilovať a môžeš kráčať životom i smrťou v istote, že on je s tebou. A zrazu všetky ostatné veci strácajú moc a význam, pretože jediný je živý a jediný je skutočný: „Ja som Hospodin, tvoj Boh.“

Neboj sa ničoho na svete: nepustím ťa zo svojej ruky – patríš mi, hovorí Pán Boh.

Pane, náš Bože, ďakujeme Ti, že si k nám prehovoril slovom prvého prikázania. Ty si nás oslovil nie ako sudca, ale ako ten, kto vyslobodzuje. Odpusť nám, že sa tak často klaniame iným bohom – úspechu, pohodliu, uznaniu, strachu či vlastnej sile. Zbav nás ich moci a obnov v nás istotu, že Ty jediný si živý Boh, ktorý dáva pokoj. Nauč nás zverovať Ti každý deň svoje starosti a plány a hľadať najprv Tvoje kráľovstvo. Keď sa v nás ozve nepokoj, pripomeň nám svoje slová: „Neboj sa, lebo ja som ťa vykúpil, povolal som ťa po mene, ty si môj.“ Daj, aby sme kráčali životom s týmto vedomím a s radosťou patrili Tebe, nášmu Pánovi. Skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.