Pane, otvor naše srdcia pre svoje slovo, aby sme ho prijali s pokorou a nechali sa ním premeniť. Amen.

Ž 51, 5-7: ⁵ Lebo som si vedomý svojich priestupkov a hriech môj predo mnou je stále. ⁶ Proti Tebe samému som zhrešil, páchal som, čo je zlé v Tvojich očiach, aby si Ty mal pravdu vo svojich rečiach a bol si čistý vo svojom súde. ⁷ Hľa, v neprávosti som sa zrodil a v hriechu počala ma moja matka.

Päťdesiaty prvý žalm je jeden jediný veľký nárek. Je pozoruhodné, že aj u pohanov sa stretávame s podobnými kajúcimi spevmi. Nielen boží človek, ale každý iný máva chvíle, keď naňho doľahne úzkosť a zovretie z nevydareného života. Zjavne je pocit viny hlbokým ľudským pocitom. To nie je výmysel kazateľov, to nie je niečo, čo v nás vzniká len cirkevnou výchovou. Všetky starozákonné slová pre hriech, priestupok, vinu – a je ich niekoľko – znamenajú: odbočiť z cesty, zablúdiť, minúť cieľ.

A práve toto vedomie všetci do hĺbky poznáme: kdekoľvek sa pozrieme do svojho života, všetko zostalo necelé, nedokončené, nedotiahnuté do konca; akoby to nikdy „nebolo ono“ – to je pocit, ktorý nás zviera, keď sa obzeráme späť na nenávratné dni svojho života. A čím ďalej viac strácame aj dopredu ilúzie, že svoje nedokončené dielo dokončíme, že sa ešte naučíme to, čo sme doteraz nezvládli, že napravíme, čo sme pokazili, nahradíme, čo sme ostali dlžní. Je nám čoraz jasnejšie, že už nič z toho nebude; budeme musieť svoj život odovzdať ako dielo nedokončené a v mnohom vadné.

A to je – vzhľadom na jedinečnú neopakovateľnosť života – zúfalé vedomie, ktoré neunesieme, a rôznymi spôsobmi pred ním utekáme. Niekedy tak, že chceme zabudnúť na to, čo nebolo dobré, a snažíme sa na to nemyslieť; inokedy zase zapierame, zvaľujeme nedokonalosti svojho života na okolnosti alebo na ľudí okolo, hájime sa, namietame, že sme inak konať nemohli.

Ale takým spôsobom sa nič nerieši. Žalmista nás vedie k niečomu celkom inému. On hovorí: „Lebo svoje priestupky poznám a môj hriech je stále predo mnou“ (v. 5). Volí pravý opak zabúdania, odmietania a obhajovania sa: naopak, všetko zlé si vyčíta, trápi sa nad tým, vidí svoju biedu.

A to je jediná možnosť pravdivého života. Smutné je to s nami pred Pánom Bohom! Pokiaľ ide o ľudí, ponúka sa lákavý prostriedok porovnávania: vždy sa nájde niekto horší. A tak sa drzo rozhliadame a zhora súdime všetkých okolo, aby sme sebe i druhým nahovorili, že sme na výške. Ale pred Bohom to nejde! Ak je Pán Boh pravdivý, pravdivý život môže byť iba život pred ním. A pred ním sme okamžite pristihnutí v hriechu a niet výhovorky. Nezostáva než vyznať ako žalmista: „Tebe, Tebe samému som zhrešil a dopustil som sa zlého pred Tvojimi očami.“

Toto je veľmi dôležité: náš hriech je hriech pred Bohom. Nejde len o to, že som nahneval ľudí, uškodil im, znepriatelil si ich. Mám tvoj účet, Pane; aj keby som si to s ľuďmi vyrovnal, aj keby sme si povedali, že sme si kvit, lebo ani oni voči mne neboli vždy dobrí – predsa mám čo riešiť s Tebou, Bože!

Také to je s nami od prvopočiatku – žalmista hovorí: „V neprávosti som splodený a v hriechu ma počala moja matka.“ Niet chvíle, o ktorej by som mohol povedať: vtedy sa to so mnou len stalo. Nikdy som nebol iný ako hriešny – hriech je vo mne od samotného zárodku, nie je to niečo, čomu som podľahol ako zlému príkladu, čo som pochytil od iných, alebo čo ma naučil tvrdý život. Nemôžem sa hriechu odnaučiť ako zlozvyku ani polepšiť sa z neho ako z nejakého nešváru.

Hovorí sa o deťoch, že sú nevinné. Azda sú v tom zmysle, že nevedia predstierať – všetko na nich spoznáte, bez falše, veria každému. Ale to zárodčné ľudské sebectvo – mať v živote svoju vôľu – to je v nás od počiatku. Čím sme dospelejší, tým viac o to ide: byť pánom svojho života. Ale Boh nám v tom „prekáža“, ak má byť On naším Pánom! Teda preč s Bohom! Nemôžeme byť pánmi, kým je On nad nami! Preto Ho vyškrtnime, neverme „v Neho“, zbavme sa Ho!

Tak presadzujeme svoju kŕčovitú túžbu po nezávislosti ako to najdôležitejšie. A činíme tak zoči-voči vlastnej krehkosti a smrteľnosti, svojej bolestnej zraniteľnosti. Aká je to pýcha a ako na ňu doplácame! Bolo by nám oveľa lepšie v rukách niekoho mocnejšieho – ale my sa hráme na samostatných.

Navyše presadzujeme vôľu byť pánmi v tesnej blízkosti iných ľudí, ktorí to chcú presne tak ako my. Ako inak to môže dopadnúť, než že na seba hneď narazíme a je zle: nevychádzame zo svárov, súperení, bojov a vojen. Namiesto toho, aby rozhodovala pravda, ktorú má niekto celkom iný, bijeme sa o to, kto z nás je silnejší, kto presadí svoje. A tak nás trápi a ničí divné ovocie hriechu. Hriech je na dne všetkého nášho súženia.

Takto vyznávajú naši otcovia (ČV článok IV):

Tiež veríme a vyznávame, že prvý človek Adam, postavený v dokonalej nevinnosti a svätosti, z podnetu diabla sám, dobrovoľne, bez akéhokoľvek donútenia, odvrátil sa od Boha prestúpením Božieho príkazu. A tak uviedol na seba aj na celú svoju rodinu a ľudský rod časnú i večnú smrť a Boží hnev, z ktorého obe tieto smrti pochádzajú.

Lebo všetci ľudia po Adamovom páde sa prirodzeným narodením počínajú a rodia so smrteľnosťou a hriechom, to jest nielen s krehkosťou a slabosťou tela, ale predovšetkým s vnútornou poškvrnou a nakazením celého človeka a všetkých jeho schopností. Takže človek, stratiac svoju prvotnú svätosť, nevinnosť a spravodlivosť, je už odvrátený od všetkého dobrého, je bez bázne Božej, bez dôvernosti k Bohu a podrobený hriechu a prirodzenej zlej náklonnosti.

Tento prirodzený hriech – ako vpravde je a sám v sebe zostáva hriechom – prináša so sebou všetkým, ktorí sa skrze krst a Ducha Svätého znovu nenarodia, Boží hnev a tak druhú smrť, čiže večné zavrhnutie.

To je náš portrét. Také je to s nami. Čo urobíme?

Žalmista robí jediné: vyznáva svoju vinu. „Tebe, Tebe samému som zhrešil a dopustil som sa zlého pred Tvojimi očami.“ V tom je síce ťažká úzkosť pred Sudcom, ktorého nemožno oklamať ani podplatiť. Ale je v tom aj úžasná nádej. Keby šlo o mŕtve zákony, ktoré sme prestúpili – tak sme jednoducho prepadli smrti, odsúdeniu a niet nádeje, lebo s mŕtvou literou sa nedohovoríš, tá zostáva rovnaká, či pred ňou plačeš, či neplačeš, či zahynieš, či nezahynieš – litera stojí nehybná a nič sa nemení. Koho volať, koho obmäkčiť?

Ale nádej je práve v tom, že pred nami stojí živý Boh. Živý Boh, ktorý počuje vzdychy a náreky svojich detí, ktorý vidí, ako hynú vo svojej vzdore, a ktorý má ľútostivé srdce. Koľkokrát to dokázal – a najnepochybnejším spôsobom sa Boh zjavil ako milostivý vo svojom Synovi. Pred ním sa môžeme pokoriť, vyznať svoju vinu, dať sa do plaču ľútosti a pokánia – On nie je mŕtva, neobmäkčiteľná skala; je to Boh, ktorý sa v Ježišovi Kristovi nazval naším Otcom. A ktorý otec by nebol obmäkčený plačom svojich detí?

A žalmista hovorí: „Vyznávam Ti svoje viny, aby si zostal spravodlivý vo svojich slovách a bez úhony vo svojich súdoch.“ Práve vtedy, keď vyznávam, že som zlyhal, zveľaďujem Tvoju slávu, Bože. Lebo na mne už zo slávy neostáva nič – som úplne chudobný; všetka sláva zostáva Tebe. A tak pohliadni a zmiluj sa: svojím hriechom som Tvoju slávu nezmenšil – ale Ty ju svojím odpustením povyšuješ nad všetko!

Stojíme pred Tebou, Pane, plní neprávosti a nepoctivosti, ktorou všetko kazíme. Nemáme o sebe čo tvrdiť, sme skazení ako zhnité ovocie: navonok vyzeráme ako správni ľudia, a zvnútra sme nanič. Nič nepredstierame a nič si nenahovárame, ani sami sebe; vyznávame Ti svoju úbohosť a prosíme Ťa pre Tvojho Syna, aby si sa nad nami zmiloval. Nevieme o inej záchrane, nevieme o inom spasení – len ku krížu Tvojho Syna hľadíme, k jeho láske, k jeho obeti. Prosíme, pre jeho zásluhy nás prijmi a obnov nás jeho Duchom. Amen.

Pane náš Bože, ďakujeme Ti, že Tvoje slovo k nám prišlo ako svetlo do tmy. Ukázalo nám pravdu o našom hriechu, o našej slabosti a neúplnosti, ale ešte viac pravdu o Tvojej milosti, ktorá je väčšia než všetka naša vina. Prosíme Ťa: nauč nás neuhýbať pred pravdou, nevyhovárať sa, nezakrývať svoje pády, ale vyznať Ti všetko, čo nás ťaží. Veď pred Tebou má pravdivý život začiatok. Len Ty dokážeš obmäkčiť naše srdcia, obnoviť našu vôľu a premeniť náš život. Daruj nám, prosíme, nový začiatok: očistenie tam, kde sme zlyhali, silnejšiu dôveru tam, kde sa bojíme, pokoru tam, kde sme pyšní, a pokoj tam, kde zápasíme so sebou samými. Daj, aby sme neodchádzali ako tí, čo si nesú svoje staré bremená, ale ako tí, ktorým bolo odpustené v Tvojom milovanom Synovi Ježišovi Kristovi. On je naša nádej, naša spravodlivosť a naša sila. Na Neho hľadíme a v ňom vkladáme svoju dôveru – teraz i naveky. Amen.