Pane, otvor naše oči pre to, čo nevidieť, a naše srdcia pre Tvoje slovo. Nech v ňom spoznávame Teba – neviditeľného, ale prítomného, ktorý žiješ a kraľuješ naveky. Amen.

2M 20, 4-5a: ⁴ Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou! ⁵ Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť, lebo ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci…

Bezobraznosť biblického náboženstva, ako je vyjadrená v tomto prikázaní, je v celom starovekom svete niečím jedinečným. Všetky národy okolo Izraela si zobrazovali svojich bohov v rozličných podobách. V ich chrámoch, na najčestnejších miestach, trónila socha božstva. Uprostred izraelského chrámu však stála svätyňa — uzavretá, tmavá, do ktorej smel raz do roka vstúpiť iba veľkňaz. V tejto neprístupnej miestnosti bol trón – archa zmluvy – podľa ľudských očí prázdny. Len viera videla neviditeľného Hospodina uprostred svojho ľudu. Ale oči nevideli nič. Izrael svojho Boha nezobrazoval.

Toto „podivínstvo“ – ako by povedali iné národy – sprevádzalo Boží ľud aj v ďalších storočiach. V novozákonnej dobe boli kresťania dokonca obviňovaní z ateizmu – preto, že nemohli ukázať žiadneho Boha, v ktorého veria. „Teda nevzývajú nič!“ – mysleli si mnohí. A možno aj dnešného návštevníka našich chrámov prekvapí ich jednoduchosť: žiadne sochy, žiadne obrazy, nič, na čo by mohol uprieť zrak.

Prečo táto zvláštnosť? Prečo Boží ľud po celé stáročia tak húževnato trvá na tom, že Pána Boha nemožno žiadnym spôsobom zobraziť?

Ak by sme dnes chceli Boha znázorniť niečím z tohto sveta, znamenalo by to, že Ho spájame s týmto svetom. Tak tomu rozumeli pohania – ich bohovia boli vždy len odrazom ľudských skúseností a predstáv. Ale práve to je pohanstvo. Preto Biblia hovorí: *„Neurobíš si rytinu ani podobu ničoho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vodách pod zemou.“*

Už v staroveku sa viera často zvrhávala, keď na toto napomenutie zabudla. Náboženstvá, ktoré uctievali nebeské telesá – slnko, mesiac, hviezdy – verili, že všetky ľudské kroky sú vopred určené. Ale živý Boh, o ktorom svedčí Biblia, je Boh, ktorý mení svoje rozhodnutia. Prečo by sme sa k Nemu inak modlili? Boh je ochotný kvôli človeku urobiť niečo iné, než mal pôvodne v úmysle.

Abrahám prosil Boha, aby nezničil Sodomu – a Pán zmenil svoj zámer a zachránil Lóta. Mojžiš sa modlil za hriešny Izrael, a Boh odvolal svoj hnev. Ninivčania činili pokánie a Boh sa zmiloval. Boh nie je mechanická sila ani osud. A ani človek nie je bábka – má slobodu a zodpovednosť. Každý deň je novou možnosťou.

Ďalšie náboženstvá uctievali „bohov zeme“ – bohov úrody, plodnosti, života. Takáto viera bola lákavá, pretože bola bezproblémová. Kto verí, že všetko je len príroda, zmieruje sa so všetkým, aj so zlom: smrť a utrpenie sú vraj prirodzené. Ale to je sebaklam. Človek nie je len súčasťou prírody. Strom zomrie, zviera zahynie – a život ide ďalej. Ale človek je neopakovateľný, jedinečný. Smrť človeka nie je len prirodzené pominutie – je to hlboká rana bytia.

Rovnako aj zlo v ľudskom živote nemožno brať ako niečo samozrejmé – pretože človek sa rozhoduje, volí medzi dobrom a zlom. Práve v tom je rozdiel medzi nami a ostatným stvorenstvom.

A tie „veci, ktoré sú vo vodách pod zemou“ – to sú oblasti, kam starovek umiestňoval podsvetie. Aj dnes existuje pokrivená viera, ktorá spája Boha predovšetkým so záhrobím, so všetkým tajomným a okultným. Ale biblická viera nás volá z temnoty von – do svetla života, do reality dňa.

Ani na nebi, ani na zemi, ani pod zemou nie je nič, čomu by sa Pán Boh podobal.

Snaha Boha zobraziť je pomýlená v samotnej svojej podstate. V 5. knihe Mojžišovej (Dt 4,10–20) sa hovorí: Boh sa svojmu ľudu nezjavuje obrazom, ale slovom.

A to je zásadný rozdiel.

Keby sme Boha mohli vidieť, mysleli by sme si, že Ho poznáme. Mohli by sme si Ho „prezrieť“ a povedať: „vieme, aký je Boh“. Ale Boh sa zjavuje slovom – a tým odhaľuje len to, čo sám chce. Zostáva tajomstvom.

Ak by sa nám zjavil v obraze, mali by sme Ho v rukách – ako predmet, ktorý môžeme vlastniť. Ale slovo zaniká, keď odznie. A práve preto si ľudia od pradávna vyrábali sochy a talizmany – aby mali božskú moc po ruke, keď ju budú potrebovať.

Ale živý Boh sa dáva len slovom. Nemáme Ho v rukách. Nemôžeme Ho používať, manipulovať Ním.

Toto prikázanie však nie je namierené proti umeniu. Mnohí maliari a sochári vyznávajú svoju vieru tvorbou. Problém nie je v umení – ale v poverčivej túžbe „mať Boha k dispozícii“.

V staroveku sa verilo, že zachytením podoby získava človek moc nad tým, koho zobrazuje. Praveké kresby zvierat v jaskyniach neboli výzdobou, ale pokusom získať magickú moc nad lovnou zverou. Tak vzniklo aj zobrazovanie bohov: snaha mať božstvo pod kontrolou.

A práve proti tomu Mojžiš a proroci zápasili. Božia prítomnosť sa nedá „vlastniť“. Boh nie je pripútaný k chrámu ani k obrazu, ani k žiadnej forme, ktorú by človek vytvoril.

Toto pokušenie je však živé dodnes – túžba mať Boha vo vrecku, ako záruku, že urobí, čo chceme.

Ale Boh zostáva svätý. Ak stojí pri nás, stojí z milosti. Z milosti, ktorú nemožno prikázať ani vyvolať. Svätý je Boh – a my sme len ľudia.Pane, Ty si nás stvoril pre seba a naše srdce je nepokojné, kým nespočinie v Tebe. Odpusť nám, keď si Ťa chceme priblížiť po svojom – keď si Ťa vykresľujeme podľa vlastných predstáv a keď si z Teba robíme prostriedok pre svoje ciele. Zbav nás modiel, ktoré si staviame v srdci, a obnov v nás vieru, ktorá sa spolieha len na Teba. Daj, aby sme mali istotu v Tebe, nie vo veciach, ktoré vlastnia naše ruky, ale v Tebe, ktorý nás držíš svojou milosťou. Nech nás Tvoj Duch vedie k životu, v ktorom Ti budeme slúžiť v pravde a niesť Tvoj obraz – nie vyrytý v kameni, ale vpísaný do sŕdc. Amen.