J 5,25-29: ²⁵Veru, veru, hovorím vám: Prichádza hodina, (už) je tu, keď mŕtvi počujú hlas Syna Božieho, a tí, čo ho počujú, budú žiť.²⁶Lebo ako Otec má život v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život v sebe;²⁷a dal Mu moc súdiť, pretože je Syn človeka.²⁸Nedivte sa, že prichádza hodina, v ktorú všetci v hroboch počujú Jeho hlas,²⁹a tí, čo dobre činili, vyjdú na vzkriesenie k životu, tí však, ktorí páchali zlo, na vzkriesenie k súdu.

Milí bratia a sestry!

Každý človek má svoj hlas. A tí, ktorí sú nám blízki, ho dobre poznajú. Niekedy stačí počuť jediné slovo a hneď vieme, kto k nám hovorí. Poznáme hlas rodičov, manžela či manželky, hlas priateľa, s ktorým sme prežili kus života. O to bolestnejšie je, keď tento hlas stíchne. Už nám nezavolá, neodpovie na otázku, nepozdraví nás, keď otvoríme dvere. Keď dnes, na Pamiatku zosnulých, myslíme na svojich blízkych, pripomíname si aj toto ticho, ktoré po nich zostalo. A práve do tejto skúsenosti zaznieva Ježišovo zasľúbenie: „Prichádza hodina, v ktorú všetci v hroboch počujú Jeho hlas.“ Ježiš hovorí o hlase, ktorý zaznie aj tam, kde už všetky ľudské hlasy dávno stíchli.

Keď sa však pozornejšie začítame do dnešného evanjelia, zistíme, že Ježiš hovorí vlastne o dvoch hodinách, v ktorých zaznieva Jeho hlas. Jedna už nastala, druhá ešte len príde. Najprv hovorí: „Prichádza hodina, už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Syna Božieho, a tí, čo ho počujú, budú žiť.“ Všimnime si slová: „už je tu“. Ako však môžu mŕtvi počúvať Jeho hlas? Odpoveď nájdeme v predchádzajúcom verši: „Kto počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“

Ježiš tu hovorí o ľuďoch, ktorí sú telesne živí, a predsa potrebujú byť prebudení k životu. Človek môže pracovať, starať sa o rodinu, mať svoje radosti a starosti, a pritom žiť bez Boha. Môže byť natoľko zaujatý tým, čo je pred jeho očami, že prestane vnímať Toho, od ktorého dostal život. A práve k takému človeku prichádza Kristus. Nečaká, kým sa človek vlastnými silami dostane k Bohu. On sám ho oslovuje a volá k životu.

Tak to bolo už počas Ježišovho pozemského pôsobenia. Ľudia počúvali Jeho slová a ich životy sa menili. A tak je to aj dnes. Kristus už nechodí po galilejských cestách, ale Jeho hlas vo svete neutíchol. Zaznieva všade tam, kde sa zvestuje evanjelium. Počujeme ho pri čítaní Písma, pri kázni, keď nám niekto pripomenie Božie zasľúbenie. Hovorí k nám prostredníctvom ľudských hlasov, ale moc Jeho slova nespočíva vo výrečnosti kazateľa. Je to Kristus sám, ktorý prostredníctvom svojho slova a pôsobením Ducha Svätého prebúdza vieru.

A čo nám tento hlas hovorí? Predovšetkým nám zvestuje, čo pre nás Kristus vykonal. Hovorí nám o Božej láske, ktorá sa nezastavila ani pred krížom. O Ježišovi, ktorý vzal na seba náš hriech, zomrel za nás a vstal z mŕtvych. Tu je základ našej nádeje. Večný život si nezískavame vlastnými zásluhami ani dokonalosťou svojej viery. Získal nám ho Kristus. A teraz nás prostredníctvom evanjelia pozýva, aby sme tento dar prijali. Preto Ježiš hovorí, že kto počúva Jeho slovo a verí, už má večný život. Nie až raz, keď zomrie. Už teraz. Človek, ktorý patrí Kristovi, už dostal život, nad ktorým smrť nemá posledné slovo.

Keď dnes stojíme pred otázkou smrti, Ježiš nás teda najprv nevedie k hrobom. Obracia sa k nám, ktorí ešte žijeme. Jeho hlas zaznieva dnes. Spomeňme si na podobenstvo o boháčovi a Lazarovi. Boháč po smrti prosil, aby niekto prišiel varovať aspoň jeho bratov. Dostal však odpoveď: „Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú.“ Božie slovo už majú. Nemusia čakať, kým sa k nim niekto vráti zo sveta mŕtvych. Potrebujú počúvať to, čo im Boh hovorí teraz. A to platí aj pre nás. Dnes nás Kristus volá k viere, dnes nám ponúka odpustenie, dnes nás pozýva, aby sme Mu dôverovali.

Potom však Ježiš pokračuje: „Nedivte sa, že prichádza hodina, v ktorú všetci v hroboch počujú Jeho hlas.“ Teraz už hovorí o všetkých, ktorí skutočne zomreli. O ľuďoch, ktorí zomreli pred stáročiami, aj o tých, s ktorými sme sa rozlúčili iba nedávno. O tých, ktorých mená si ešte pamätáme, aj o tých, po ktorých sa už nezachovala nijaká pamiatka.

Keď sa prechádzame po cintoríne, vidíme iba malý úsek ľudských dejín. Niektoré hroby sú nové, iné staré. Na niektorých ešte horia sviece a ležia čerstvé kvety. Inde už dávno niet nikoho, kto by prišiel. A koľko ľudí žilo pred nami, ktorých hroby už vôbec neexistujú! Koľko ľudí zahynulo vo vojnách či pri nešťastiach bez toho, aby niekto vedel, kde ležia ich ostatky. Pre nás sa ich stopa stratila. Ale Ježiš hovorí: „Všetci v hroboch počujú Jeho hlas.“ Nikto nie je mimo dosahu Jeho moci. Ani človek, na ktorého už celý svet zabudol.

To presahuje naše predstavy. Môžeme človeka liečiť, predlžovať jeho život, pomáhať mu v chorobe. Ale keď zomrie, nedokážeme ho privolať späť. A predsa Ježiš hovorí, že príde hodina, keď mŕtvi počujú Jeho hlas. Nie preto, že by si uchovali vlastnú schopnosť počúvať, ale preto, že ten, kto ich volá, má moc dávať život. Ježiš o sebe hovorí: „Ako Otec má život v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život v sebe.“ On nie je iba učiteľom, ktorý nám pomáha zmieriť sa so smrťou. On má život v sebe. A preto môže povolať mŕtvych k vzkrieseniu.

Tu sa dostávame k jadru kresťanskej nádeje. Nevyznávame iba to, že ľudská duša bude nejako pokračovať vo svojej existencii. Vo Vyznaní viery hovoríme: „Verím v tela z mŕtvych vzkriesenie.“ Veríme, že Boh nenechá svoje stvorenie navždy v moci smrti. A máme na to dôvod: Ježiš Kristus sám vstal z mŕtvych. Preto apoštol Pavel píše, že ak Kristus nevstal z mŕtvych, márna je naša viera. Ale Kristus vstal. A Jeho vzkriesenie je základom zasľúbenia, že smrť nebude mať posledné slovo ani nad nami.

Zostáva však ešte jedna vážna vec. Ježiš hovorí, že všetci počujú Jeho hlas, ale nie všetci vyjdú k rovnakému cieľu. Jedni vstanú k životu, druhí k súdu. Kristus nie je iba ten, ktorý dáva život. Je aj Sudcom. A Ježiš tu hovorí o skutkoch človeka, o konaní dobra a zla. Náš život teda nie je ľahostajný. Záleží na tom, ako žijeme, ako sa správame k druhým, či milujeme, či odpúšťame. Ale nesmieme si z toho vytvoriť predstavu, že pri poslednom súde sa jednoducho spočítajú naše dobré a zlé skutky. Veď kto z nás by pred Bohom obstál na základe vlastnej dokonalosti? Naša spása stojí na Kristovej milosti. Viera túto milosť prijíma a dobré skutky sú jej ovocím.

A tu sa vraciame k Jeho hlasu. Predstavme si, aký rozdiel je medzi hlasom cudzieho človeka a hlasom niekoho, koho dobre poznáme a milujeme. Keď nás osloví niekto blízky, jeho hlas v nás vyvolá dôveru a radosť. Nemusíme sa pýtať, kto to je. Poznáme ho. A práve tak môžeme premýšľať o dni vzkriesenia. Raz Kristov hlas začujú všetci. Ale pre tých, ktorí Mu už dnes dôverujú, to nebude hlas neznámeho Sudcu. Bude to hlas ich Spasiteľa. Hlas toho, ktorý ich celý život volal, odpúšťal im a sprevádzal ich svojím slovom.

To neznamená, že nás zachráni naša láska ku Kristovi. Zachraňuje nás Jeho láska k nám. On nás miloval prvý. On za nás položil život. A predsa je krásne pomyslieť na to, že hlas, ktorý nás raz povolá z hrobu, sa môžeme učiť poznávať a milovať už dnes. Už teraz nám hovorí: Neboj sa. Tvoje hriechy sú ti odpustené. Nasleduj ma. Ja som vzkriesenie a život.

Milí bratia a sestry, dnes spomíname na svojich zosnulých. Každý z nás si nesie vlastné spomienky. Niekto vďačnosť za dlhé roky spoločného života, iný ešte čerstvý smútok. Niekto myslí na človeka, s ktorým sa stihol rozlúčiť, iný na slová, ktoré už nestihol povedať. Kristus nám dnes nedáva odpoveď na každú otázku, ktorú v nás smrť zanechala. Nedáva nám ani právo rozhodovať o večnom údele jednotlivých ľudí. To patrí Jemu. Dáva nám však zasľúbenie, ktoré je väčšie než naša bezmocnosť: príde hodina, keď všetci v hroboch počujú Jeho hlas.

Preto smieme svojich zosnulých odovzdávať do Božích rúk. A preto sa ani na vlastnú smrť nemusíme pozerať iba so strachom. Nevieme, kedy príde naša posledná hodina. Vieme však, komu patríme. Poznáme Krista, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. A keď dnes pristúpime k Jeho stolu, znovu budeme počuť slová o Jeho tele vydanom za nás a Jeho krvi vyliatej na odpustenie hriechov. Aj tu nás Kristus uisťuje, že naša nádej nestojí na nás, ale na Ňom.

Na začiatku sme hovorili o hlasoch našich blízkych, ktoré smrť umlčala. Ich hlasy nám chýbajú. Ale dnešné evanjelium nám pripomína, že existuje hlas, ktorý smrť umlčať nedokázala. Je to hlas Ježiša Krista, ukrižovaného a vzkrieseného Pána. Tento hlas zaznieva už dnes, keď sa nám zvestuje evanjelium. A raz zaznie aj nad všetkými hrobmi.

Preto počúvajme Krista dnes. Nie zo strachu pred posledným dňom, ale s dôverou v Toho, ktorý nás miluje a dáva nám život. Aby sme raz, keď zaznie Jeho hlas aj nad naším hrobom, počuli hlas toho istého Pána, ktorého sme poznali už tu. Hlas nášho Spasiteľa, ktorý nás volá k životu. Amen.