Pane, prehovor k nám, Tvoj ľud počúva. Amen.

Iz 40, 26-31: ²⁶Zdvihnite pohľad a viďte, kto to stvoril! Ten, ktorý vyvádza ich voje podľa počtu, všetkých oslovuje menom; pred Premocným a Presilným nechýba ani jeden. ²⁷Prečo hovoríš, Jákob, a vravíš, Izrael: Skrytá je moja cesta pred Hospodinom a moje právo uniká môjmu Bohu? ²⁸Nevieš to? Nepočul si? Hospodin je večný Boh, ktorý stvoril končiny zeme; neustáva a neumdlieva, Jeho múdrosť nemožno vystihnúť. ²⁹Ustatému dáva silu a rozhojňuje moc bezvládneho. ³⁰Mládenci ustávajú a slabnú, junáci sa potkýnajú a klesajú. ³¹Ale tí, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia, a neslabnú, chodia, a neustávajú.

Bratia a sestry,

dnešné biblické texty – proroctvo z Izaiáša a evanjelium o zjavení vzkrieseného Krista učeníkom – na prvý pohľad patria do dvoch úplne odlišných svetov. Jeden vznikol v babylonskom exile, druhý v hornej dvorane po Veľkej noci. A predsa majú spoločnú tému: v oboch sú tu veriaci ľudia, ktorí sú unavení, vystrašení, rozbití a majú pocit, že Pán Boh je ďaleko. Ale zároveň je tu Pán Boh, ktorý oslovuje svoj ľud práve vtedy, keď je na dne; obnovuje jeho identitu a posiela ho ďalej. A je priam neuveriteľné, ako tieto slová úzko súvisia práve s nami, evanjelikmi, a sú pre nás vpravde dnešným Božím oslovením. Lebo tento prorocký text hovorí presne do našej situácie – o našej biede aj o našej nádeji, o našom trápení aj o riešení, ktoré Boh dáva práve nám. A práve v týchto slovách je pre nás evanjelikov jedinečné povzbudenie – lebo nám pripomínajú, že Boh obnovuje identitu práve vtedy, keď je človek slabý.

1. Diagnóza

Keď sa pozrieme na situáciu, do ktorej zaznievali dnešné texty, vidíme v oboch prípadoch veľmi podobný obraz. V Starej zmluve je to Izrael v babylonskom exile. Národ, ktorý prišiel o všetko, čo tvorilo jeho náboženský a spoločenský život. Chrám bol zničený, bohoslužba sa nedala konať, krajina bola stratená, ľudia boli presídlení ďaleko od domova. Ľudia stratili istoty, stratili orientáciu, stratili identitu. O tomto hovorí nárek ľudí, ktorý Izaiáš spomína: „Skrytá je moja cesta pred Hospodinom.“ Inými slovami: Boh nás nevidí, Boh nás opustil, Boh je ďaleko.

V Novej zmluve je situácia podobná, hoci v inej podobe. Učeníci po Veľkej noci sú zavretí zo strachu. Nevedia, čo bude ďalej. Ježiš je preč, ich predstavy o budúcnosti sa zrútili, ich odvaha sa stratila. Tomáš dokonca pochybuje, či vôbec môže veriť tomu, čo počul. Aj tu je prítomný ten istý pocit: neistota, strach, strata orientácie, otázka, či Boh ešte koná.

A keď sa pozrieme na seba dnes, vidíme, že ako cirkev prežívame veľmi podobnú situáciu. Prestarnuté cirkevné zbory, prázdne lavice, chýbajúce generácie, rodiny, ktoré sa vytratili, deti, ktoré už neprichádzajú, rodičia, ktorí stratili návyk, viera, ktorá sa nerozpráva doma. To je náš Babylon. Nie preto, že by nás niekto deportoval, ale preto, že sme sa rozpadli zvnútra.

Kde sú príčiny tohto všetkého? Sme my na vine? Treba jednoznačne povedať, že sú to určite príčiny, za ktoré nemôžeme. Veď aj iných kresťanov sa schádza málo a žiadna cirkev nepovie: dnes je to také ľahké a také super!

V celej Európe sa rozpadli tradičné väzby spoločnosti. Kedysi ľudia vo väčšine žili na dedine, kde sa narodili aj zomreli. Každý každého poznal, v dome bolo niekoľko generácií, takže prirodzene sa odovzdávali tradičné hodnoty a fungovali vzťahy. Dnes žijeme v anonymite, v individualizme, v rýchlom svete, kde sa ľudia menej stretávajú, menej sa rozprávajú a menej odovzdávajú hodnoty. Stretávanie sa na facebooku nie je odovzdávanie hodnôt.

Prebieha kríza autorít. Kedysi mala cirkev prirodzenú vážnosť, rovnako ako učiteľ, lekár či starosta. Dnes nemá vážnosť učiteľ. Nemá vážnosť lekár – to vidíme aj z nedávnej pandémie. A rovnako ani cirkev. Stala sa len jedným z mnohých hlasov.

Sekularizácia zasiahla celú spoločnosť. Dnes už nepočítame s Pánom Bohom každý deň. A keď Boh prestane byť súčasťou každodennosti, prestane byť súčasťou rodiny, a keď prestane byť súčasťou rodiny, prestane byť súčasťou ďalšej generácie.

Ale sú určite aj príčiny, za ktoré môžeme – tie príčiny typicky evanjelické. Naša cirkev je postavená na slobode svedomia. To je veľký dar, ale aj veľké riziko. Sloboda bez disciplíny sa ľahko zmení na svojvôľu. A svojvôľa sa zmení na duchovnú ľahostajnosť. Mnohí evanjelici si zvykli myslieť, že „si môžem robiť, čo chcem“, že „viera je súkromná vec“, že „Pán Boh mi do života nezasahuje“. To nie je sloboda, to je odpojenie sa od Boha. Pán Boh nám dal predsa jasné prikázania, medzi nimi aj: „Pamätaj, že máš sviatočný deň svätiť.“ To je vážne Božie prikázanie! Ono nehovorí: ak si doma dobre oddýchneš a pospíš, tak to až tak nevadí. Ani: dobre, ak pôjdeš do prírody, tak to beriem… To slovo Božie je jednoznačné!

Ďalším problémom je, že sme prestali hovoriť o Bohu doma. Evanjelická viera bola vždy založená na rodine, na domácej pobožnosti, na rozhovoroch o viere. Keď sa toto stratilo, stratila sa kontinuita. A keď sa stratila kontinuita, stratila sa aj ďalšia generácia.

A napokon, viera sa u nás často zredukovala na formálne úkony. Krst, konfirmácia, cirkevný sobáš, cirkevný pohreb, zaplatený príspevok. To všetko je dôležité, ale samo osebe to nie je viera. Je to rám, ktorý má niesť obraz. A ak v tom ráme chýba Kristus, ostane len prázdna forma.

2. Zdroj pravej identity – Kristus

Keď Izrael v exile vyslovil vetu: „Skrytá je moja cesta pred Hospodinom“, nebola to len ľudská únava. Bola to pochybnosť o Božej vernosti. Izrael mal pocit, že Boh prestal vidieť, prestal počuť, prestal konať. A práve na túto vetu reaguje náš text. Najprv Boh pripomína, kto je: „Či nevieš? Či si nepočul? Hospodin je Boh večný, Stvoriteľ končín zeme.“ Ak Boh stvoril všetko, čo existuje, potom určite vidí aj svoj ľud. Ak drží svet v rukách, potom určite nestratil prehľad o ich živote. Boh tým hovorí: tvoja únava nie je dôkazom mojej neprítomnosti, ale dôkazom tvojej ľudskosti.

Ďalej text veľmi realisticky pomenúva stav človeka: „Mládenci ustávajú a unavujú sa, junáci klesajú.“ To znamená, že aj tí najsilnejší, najzbožnejší a najvernejší sa unavia. Aj tí, ktorí si mysleli, že všetko zvládnu, padnú. Boh tým Izraelu vysvetľuje: tvoja slabosť nie je prekvapením. Nie je to zlyhanie viery. Je to prirodzený dôsledok toho, že si človek. A práve preto potrebuješ mňa.

A napokon prichádza Božia odpoveď: „Tí, čo očakávajú Hospodina, nadobúdajú novú silu.“ Je to prísľub, že Pán Boh dá silu niesť to, čo človek sám neuniesol. Že dá silu tam, kde už žiadna nie je. A že táto sila neprichádza z človeka, ale z Boha.

Presne toto sa deje aj v evanjeliu. Učeníci sú zavretí zo strachu, Tomáš pochybuje, všetci sú dezorientovaní. Ale k nim, slabým, pochybujúcim prichádza Ježiš. On im dáva pokoj, On obnovuje ich identitu, On ich posiela ďalej.

A tu sa stretávame my. Keď sa pýtame, kto sme ako evanjelici, často odpovedáme formami: máme svoje piesne, liturgiu, tradície, dejiny. To všetko je dobré, ale to nie je jadro. To nie je dôvod, prečo existujeme. Evanjelici nie sme preto, že máme Tranoscius alebo Kralickú. Ako jeden pán farár spomínal na časy, keď sa zavádzala slovenská Biblia a slovenský spevník. Prišla za ním jedna evanjelička celá rozhorčená: Pán farár, a prečo teraz dávajú zovšadiaľ preč tú češtinu? Veď Pán Ježiš po česky hovoril. Tento výrok je úsmevný, ale zároveň veľmi výpovedný. Ukazuje, ako ľahko sa môže stať, že si človek spojí vieru s určitou formou, jazykom, tradíciou alebo zvykom – a zabudne, že podstatou nie je forma, ale Kristus.Evanjelici sme preto, že veríme v Ježiša Krista ako jediného Pána a darcu spasenia. To je naša identita. To je to, čo nás drží. To je to, čo nás definuje. A ak toto stratíme, môžeme mať všetky formy, ale stratíme evanjelium.

A ja poviem, že nikto iný tomu nemôže rozumieť práve tak dobre ako my evanjelici. Veď to Božie evanjelium o Ježišovi Kristovi nosíme ešte aj v mene. Práve my vieme povedať tak jasne a jednoducho ako nikto iný: Evanjelici sme, lebo veríme v Ježiša Krista ako jediného Pána a Darcu spasenia. Nie knihy, nie piesne, nie zvyky, ale Pán Ježiš Kristus! A ak sa k tomu vrátime, ak Jeho znovu postavíme do stredu, potom máme skvelú budúcnosť.

3. Aplikácia – dôvera v praxi

Ak je pravda, že naša identita je v Kristovi, a nie vo forme, nie v budovách, nie vo zvykoch, potom z toho vyplývajú veľmi konkrétne dôsledky pre náš život ako cirkvi aj ako jednotlivcov.

Pre Izraelcov tu znela Božia výzva: „Nevieš, nepočul si?“ Čiže, vráť sa k tomu, čo si už videl a počul, čo ti vraveli tvoji predkovia. Nie zase k chrámu, lebo toho už niet. Nie k obetiam, lebo obetný oheň vyhasol a oltár je zbúraný. Ale k zbožnosti predkov. Nie nutne k tým istým zvyklostiam, ale k tej vrúcnosti, k tomu srdcu, k tej dôvere!

Hospodin oslovuje národ: „Prečo hovoríš, Jákob, a vravíš, Izrael: Skrytá je moja cesta…“ Pripomína mu presne tie isté slová, ako Mojžiš po východe z Egypta: „Ako na orlích krídlach niesol som vás…“ A Izrael sa vracia k tejto tradícii a aby ju nezabudol, tak práve v babylonskom zajatí sa kladú prvé základy písanej biblickej tradície.

A je vyzvaný k dôvere: „Očakávajte na Hospodina!“ A aj to robí. Keď nemá chrám, viac sa modlí. Keď nemá obete, snaží sa úprimne činiť pokánie. Keď nemá kráľa, obracia sa k Bohu.

A presne to isté vidíme aj v Novej zmluve. Učeníci po Veľkej noci sú zavretí zo strachu. Nevedia, čo bude ďalej. Ich predstavy o budúcnosti sa zrútili. A Ježiš ich nevolá späť k tomu, čo bolo predtým. Nehovorí im, aby sa vrátili k starému spôsobu života. Hovorí im: „Pokoj vám.“ To je výzva k dôvere. A hneď na to: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ To je výzva k otvorenosti. Nie byť za zamknutými dverami, ale vyjsť von, na námestia, medzi ľudí. Nie báť sa, ale prijať Ducha. Nie čakať, ale ísť. Učeníci sa nemajú vrátiť k tomu, čo bolo, ale majú vykročiť dopredu – v dôvere, že Kristus je s nimi.

A teraz my. Ak je pravda, že naša identita je v Kristovi, a nie vo forme, nie v budovách, nie v zvykoch, potom z toho vyplývajú veľmi konkrétne dôsledky pre náš život ako cirkvi aj ako jednotlivcov. Dôverovať Mu znamená hovoriť o Kristovi doma, nie mlčať. Dôverovať Mu znamená prísť do chrámu nie zo zvyku, ale z presvedčenia, že tam patrím. Dôverovať Mu znamená modliť sa v problémoch ako prvé, nie ako posledné. Dôvera znamená byť evanjelikom nie podľa tradície, ale podľa evanjelia.

Lebo ak sa vrátime ku Kristovi, ak ho znovu postavíme do stredu, potom platí aj posledná veta nášho textu: „Tí, čo očakávajú Hospodina, nadobúdajú novú silu.“ Nie preto, že by sme boli silní, ale preto, že Boh je verný. Kristus nie je len ten, ktorý nás posiela. On je Víťaz. On už zvíťazil nad hriechom, nad smrťou aj nad strachom. A preto sa nemusíme báť budúcnosti cirkvi – lebo budúcnosť cirkvi nestojí na nás, ale na Ňom. A v tom je naša nádej. Amen.

Pane Ježiši Kriste, ďakujeme Ti za Tvoje slovo. Prosíme Ťa, daj, aby nezostalo len tu v chráme, ale aby sme ho vedeli preniesť do každodenného života.

Daj nám odvahu hovoriť o Tebe doma – s deťmi, s manželmi, s blízkymi, aj keď to nie je jednoduché. Daj nám túžbu prichádzať k Tebe – nie zo zvyku, ale z presvedčenia, že bez Teba náš život stráca smer. Uč nás modliť sa – nie až vtedy, keď si už nevieme rady, ale ako prvé, keď prichádza problém. Daj nám silu meniť to, čo vieme, že nie je dobré – náš čas, naše priority, náš vzťah k Tebe. A keď zlyhávame, keď nevládzeme a keď padáme, nedaj nám zostať ležať, ale znovu nás pozdvihni a pripomeň nám, že naša sila nie je v nás, ale v Tebe.

Ďakujeme Ti, že smieme máme v Tebe nádej, že si s nami neskončil, ale že aj to, čo je slabé, môžeš obnoviť, že aj tam, kde vidíme úpadok, Ty pripravuješ nový začiatok. Lebo Tvoja moc sa v našej slabosti dokonáva. Ty ustatému dávaš silu a rozhojňuješ moc bezvládneho.

Daj, aby sme sa nebáli budúcnosti, ale dôverovali Ti. Veď nás, aby sme neboli len menom evanjelici, ale aby sme skutočne žili z evanjelia – z Teba, nášho Pána a Spasiteľa. Amen.