Pane, ku komu pôjdeme? Slová večného života máš, a my sme uverili a poznali, že Ty si Kristus, ten Svätý Boží. Amen.

Matúš 11,25-30: ²⁵ V ten istý čas riekol Ježiš: Chválim Ťa, Otče, Pane neba a zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil nemluvňatám; ²⁶ áno, Otče, lebo tak sa Ti páčilo. ²⁷ Všetko mi odovzdal môj Otec, a nikto nepozná Syna, len Otec, ani Otca nikto nepozná, len Syn a komu by Syn chcel zjaviť. ²⁸ Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie! ²⁹ Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše; ³⁰ lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké!

Bratia a sestry,

blíži sa letné obdobie a ja som sa rozhodol, že by som sa chcel opäť spoločne s vami venovať v sérii kázní téme, ktorú by sme tak mohli prebrať do hĺbky a slovo Božie by mohlo k nám prehovoriť s hlbšou intenzitou. A tá téma, ktorá spája všetky kázňové texty ktoré nás čakajú, je „Božie paradoxy“. Je to zaujímavé, ale skutočne Boh koná veľmi prekvapujúco, nepochopiteľne, až paradoxne. Vezmite si tie príklady, ktorým sa budeme venovať:

• Unavení a slabí dostávajú odpočinok; múdri a silní zostávajú bez zjavenia.
• Boh, ktorý má právo trestať, radšej odpúšťa.
• Zlo sa neporazí silou, ale dobrom.
• Všemohúci Boh si vyberá najmenších.
• Boh, ktorý prichádza pod celkom nečakanými spôsobmi.
• Robí slepých vidiacimi a vidiacich slepými.
• Povyšuje tých, ktorý sa pokorne skláňajú.
• A predovšetkým: Boh víťazí vo chvíli, kedy prehráva. Najmocnejší je v Ježišovi pribitom na kríži.

Čo všetky tieto paradoxy hovoria? Je snáď Boh nelogický? Máme Ho kvôli tomu odmietnuť? Vôbec nie! Je to práve naopak. Nemecký filozof Ludwig Feuerbach kedysi vystúpil s veľkou kritikou náboženstva. Tvrdil, že človek si vytvára bohov podľa seba. Slabý človek túži po veľkosti, a tak si predstaví veľkého boha. Človek túži po moci, a tak si predstaví mocného boha. Človek premieta svoje predstavy do neba.

A treba povedať, že v mnohom mal pravdu. Keď si vezmeme staré grécke báje, vidíme bohov, ktorí sa hnevajú, urážajú, žiarlia, vedú intrigy a zápasia o moc. Sú veľmi podobní ľuďom. Len vo väčšej mierke. Veľmi dobre im rozumieme, pretože tam vlastne stretávame seba, svoju malosť, svoje boje, len vo zväčšenej miere.

A potom otvoríme Bibliu. A zrazu stretávame Boha, ktorý koná celkom inak. Koná nepochopiteľne. Koná paradoxne. Nezjavuje sa v sláve cisárov, ale na kríži, nekráča cestou pýchy a triumfu, ale cestou viery , nádeje a lásky. Počas tohto leta sa budeme stretávať s takýmito Božími paradoxmi. Možno im nebudeme vždy rozumieť. Ale práve v nich sa ukazuje, že Boh Biblie nie je zväčšený človek. Je iný. A práve preto je pravý.

A práve tu, bratia a sestry, sa dostávame k prvému z týchto Božích paradoxov. Ježiš v dnešnom úryvku z Božieho slova hovorí niečo, čo je v úplnom rozpore s tým, ako funguje svet. Svet hovorí: Poznanie patrí múdrym. Úspech patrí silným a tým, ktorí vládzu. Ale Ježiš hovorí presný opak: poznanie Boha dostávajú maličkí, pozýva k odpočinku unavených a jarmo života sa stáva ľahkým.

Čítali sme: „²⁵ V ten istý čas riekol Ježiš: Chválim Ťa, Otče, Pane neba a zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil nemluvňatám; ²⁶ áno, Otče, lebo tak sa Ti páčilo. ²⁷ Všetko mi odovzdal môj Otec, a nikto nepozná Syna, len Otec, ani Otca nikto nepozná, len Syn a komu by Syn chcel zjaviť.“

Tieto slová hovoria o tom najdôležitejšom poznaní – poznaní Pána Boha. Kto pozná Pána Boha, Tvorcu všetkého, autora nás, našich životov, toho Programátora ľudských bytostí, ktorý má kľúč ku nášmu kódu, tak ten má šancu dobre žiť a byť šťastný. Ba dokonca nielen ten, kto Ho pozná, ale kto má s Ním kontakt, kto má s Ním vzťah, pretože potom môže nájsť dôležité odpovede na svoje otázky, môže byť správne v živote nasmerovaný.

Je zaujímavé, že v dejinách sa rôznym spôsobom toto poznanie hľadalo. Kráľ Šalamún, ktorý napísal známu biblickú knihu Kazateľ, chcel hľadať múdrosť v stvorenom svete. Všetko preskúmal, všetko vyskúšal, až nakoniec skonštatoval: „Márnosť nad márnosť.“ Jednoducho vynaložil všetko ľudské úsilie, až nakoniec došiel ku hranici, pri ktorej skončil v skepse. To poznajú všetci tí, ktorí hľadajú životnú múdrosť a orientáciu v poznaní. Niektorí sa ženú za titulmi, iní ho hľadajú v cestovaní, ďalší vo vyskúšaní všetkého. Isteže, všetko z toho môže mať v správnej miere zmysel, ale všade sa raz dostane človek ku hranici, kedy zistí: v tom všetkom môže byť životná múdrosť v rovnakej miere ako bláznivosť. Správna skúsenosť v rovnakej miere ako sklamanie.

Apoštol Pavel išiel na to z inej strany. Hľadal najprv múdrosť v zákone, v tradícii svojho náboženstva, vo výkone. Bol farizejom. a farizeji sa snažili zo všetkých síl páčiť sa Pánu Bohu, zachovávať prísne všetky Jeho prikázania, podávať čo najlepšie výkony. Avšak čo bolo výsledkom? Keď mám byť takýto prísny veriaci, a tu zrazu počujem o nejakom Kristovi, ktorý hlása odpustenie, ktorý prijíma hriešnikov, ktorý jedáva s neviestkami, a ktorý vraj vstal z mŕtvych, tak potom prirodzene budem Jeho nasledovníkov prenasledovať.

Až keď stretol Pána Ježiša Krista, zrazu mohol vyznať: „Nechcem vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to toho ukrižovaného.“ Už zrazu nepotreboval nič iné. Nepotreboval hnať sa za múdrosťou sveta ako Šalamun. Lebo v kríži našiel to, čo Šalamún nenašiel. Nepotreboval mučiť sa zákonom. Pretože našiel múdrosť, ktorá nesklame, lebo stojí na Bohu, nie na človeku. A vrcholom tejto múdrosti je Kristov kríž.

A práve preto Ježiš hovorí, že zjavenie prichádza k maličkým. Nie k tým, ktorí vedia veľa, ale k tým, ktorí sa nechajú milovať. Nie k tým, ktorí sa spoliehajú na svoju múdrosť, ale k tým, ktorí sa otvoria Jeho milosti. Nie k tým, ktorí si myslia, že všetko pochopia, ale k tým, ktorí sa nechajú viesť. Maličkí nie sú tí, ktorí majú málo vedomostí. Maličkí sú tí, ktorí už nepotrebujú dokazovať svoju veľkosť. Tí, ktorí sa prestali zachraňovať sami. Tí, ktorí sa nechajú niesť. A tu sa Šalamún, Pavol aj Ježiš stretávajú v jednom bode: Človek môže hľadať múdrosť všade – ale pravú múdrosť nájde až vtedy, keď stretne Krista ukrižovaného.

Ďalej sme čítali: „²⁸ Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie! ²⁹ Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše; ³⁰ lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké!“

Toto je pozvanie pre ľudí, ktorí nevládzu. Pán Ježiš tým nijako neglorifikuje slabosť, únavu, nedostatočnosť. On tým hovorí: všetci sme slabí. Ale dokážeme sa tváriť, akí sme silní, ako všetko zvládame a akí sme dokonalí. Chceme byť slobodní, chceme byť samostatní, všetko sami dokázať. A pokiaľ žijeme v tejto ilúzii falošnej slobody, Ježišovu ponuku ľahko prepočujeme. Tam, kde zrazu človek narazí na svoje limity, kde si uvedomí svoju slabosť, tam zrazu ako balzam na dušu môže znovu zaznieť toto staré Ježišovo pozvanie: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení…“

Keď človek prichádza ku Kristovi, nachádza odpočinutie.

Kto prichádza so svojím nákladom hriechov, tomu hovorí: zlož ich tu pod môj kríž, ja som Baránok, ktorý nesie tvoje hriechy, aby ti odpustil.

Kto prichádza s pocitom, aký je nedostatočný, slabý a nehodný, tomu hovorí: ja som schudobnel kvôli tebe, aby si ty zbohatol. Si Božím dieťaťom. Si milovaný a bohatý!

Kto prichádza so svojimi maskami, ktoré nosí a ktoré hrá, tomu hovorí: nemusíš sa na nič hrať. Veľmi dobre ťa poznám. A predsa ťa milujem. Nemusíš sa na nič hrať, nemusíš nič dokazovať, stačí, keď ma budeš úprimne milovať.

A keď toto človek nájde, keď si toto uvedomí, ach aká to môže byť úľava, ach, aké odpočinutie, ktoré príde do jeho života. Plnosť odpustenia, Božej lásky, pravej dôstojnosti, slávy a budúcnosti, ktorú nám pripravil. Tam človek skladá svoju falošnú slobodu a namiesto toho prijíma Ježišovo jarmo. Toto Jeho jarmo sa prejavuje v poslušnosti, v nasledovaní Pána Ježiša Krista v každodennom živote, v znášaní Jeho kríža aj za cenu problémov v tomto svete. Ale On zostáva s nami so svojou láskou, odpustením, ochranou. On nás vedie do nádeje.

Bratia a sestry, toto je prvý z Božích paradoxov: Tam, kde končí naša múdrosť, začína poznanie Boha. Tam, kde končí naša sila, začína Kristova. Tam, kde sa končí naša sloboda, začína Jeho jarmo. A tam, kde sa končí náš nepokoj, začína Jeho odpočinutie.

Poďme k Nemu. On nás nesklame. Amen.

Pane Bože, ďakujeme Ti za Tvoje slovo, ktoré nás vedie k pravej múdrosti a pravému pokoju. Ďakujeme, že nás voláš k sebe, keď sme unavení, preťažení a slabí. Prosíme, nauč nás skladať svoju falošnú slobodu, svoje masky a svoje bremená pod Tvoj kríž. Daj, aby sme prijali Tvoje jarmo – jarmo lásky, poslušnosti a nasledovania – a aby sme v ňom nachádzali silu, ktorú dáva len Tvoja prítomnosť. Vovádzaj nás do nádeje, ktorú si pripravil tým, čo Ti dôverujú. Zostaň s nami aj v dňoch, ktoré sú pred nami.

Pane náš Ježiši Kriste, ďakujeme Ti, že môžeme prichádzať k Tebe so všetkým, čo nesieme – aj s radosťou, aj so smútkom. A tak Ti dnes prinášame aj spomienku na našu spolusestru Máriu Bátoryovú, rod. Kráľovú, s ktorou sme sa pred niekoľkými dňami rozlúčili. Ďakujeme Ti za jej život, za jej vieru, za jej tichú prítomnosť v našom zbore v Uhorskej Vsi. Ďakujeme, že si ju viedol, že si ju niesol, že si jej bol svetlom aj v ťažších obdobiach. A ďakujeme, že teraz smieme veriť Tvojmu zasľúbeniu, že kto patrí Tebe, ten nezahynie, ale má život večný. Prosíme Ťa za jej rodinu, za všetkých, ktorí ju milovali a ktorí ju teraz oplakávajú. Daj im útechu, ktorá neprichádza zo slov, ale z Tvojej prítomnosti. Daj im pokoj, ktorý svet dať nevie. Daj im nádej, ktorá stojí na Tvojom víťazstve nad smrťou. Prosíme, buď blízko aj nám ako cirkevnému zboru. Uč nás niesť bremená jedni druhých. Uč nás žiť v tej nádeji, ktorú si nám daroval na kríži a potvrdil prázdnym hrobom. A keď raz príde náš čas, priveď aj nás do svojho pokoja, kde už niet bolesti ani sĺz. Amen.