Pane Ježiši Kriste, odvráť náš pohľad od nás samých a upriam ho na Teba. Buď nám milostivý a daj nám počuť Tvoje: Nasleduj ma. Amen.

Lukáš 18,9-14: ⁹ A proti tým, ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali, povedal toto podobenstvo: ¹⁰ Dvaja mužovia vstúpili do chrámu, aby sa modlili; jeden farizej a druhý publikán. ¹¹ Farizej si zastal a takto sa modlil v sebe: Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako aj tento publikán. ¹² Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám. ¹³ Publikán však stál zďaleka a ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! ¹⁴ Hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.

V poslednom čase sa viac ako inokedy venujem Dietrichovi Bonhoefferovi. Bol to nemecký evanjelický teológ a farár. Viera pre neho nebola iba predmetom premýšľania, ale nasledovaním Krista až za cenu vlastného života. Postavil sa proti nacizmu a krátko pred koncom vojny bol popravený. Pred pár týždňami sme s rodinou absolvovali cestu po jeho stopách, navštívili sme miesta, kde žil, pôsobil, kde bol väznený a napokon aj miesto, kde zomrel. A opäť som sa vrátil k jeho knihe Nasledovanie. Pri jej čítaní ma zarazila jedna zvláštna veta. Keď Bonhoeffer hovorí o Ježišovom „Nasleduj ma“, povie: „Je to niečo úplne bezobsažné.“

Bezobsažné nasledovanie? Veď kresťanská viera má predsa svoj obsah. Máme vieru, zbožnosť, prikázania. Ako môže Bonhoeffer povedať, že nasledovanie Ježiša Krista je bezobsažné?

Bonhoeffer tým, samozrejme, nechce povedať, že na ničom z toho nezáleží. Ide mu o niečo iné. Ježiš Kristus nie je prostriedkom na dosiahnutie niečoho iného: aby som sa prostredníctvom Neho dostal k cieľu, aby som si usporiadal život, aby som získal pokoj. Pretože vtedy by sa Kristus stal iba nástrojom. Jediným obsahom nasledovania je Ježiš Kristus sám. Nehľadám cez Krista niečo iné. Hľadám Krista. On sám je tým, koho nasledujem. Jedine Kristus.

A práve s touto myšlienkou sa dnes chcem pozrieť na jedno z najznámejších Ježišových podobenstiev. Dvaja mužovia vstúpili do chrámu, aby sa modlili. Jeden farizej a druhý publikán. Obaja prichádzajú k Bohu. Obaja sa modlia. Obaja o Bohu vedia. A predsa Ježiš na konci povie, že jeden z nich odišiel domov ospravedlnený a druhý nie.

Čo vlastne hľadajú? Je Boh skutočne tým, koho hľadajú — alebo sa Boh stal iba prostriedkom na dosiahnutie niečoho iného?

1. Pozrime sa na prvého muža – na farizeja. Jeho modlitba začína nádhernými slovami: „Bože, ďakujem Ti…“ On ďakuje. Uvedomuje si, že to, čím je, súvisí aj s Božím pôsobením v jeho živote. Boh mu dal možnosti, schopnosti, silu, možno ho uchránil od mnohého zlého. A za to všetko ďakuje. Ďakovná modlitba je veľmi dôležitá a aj my ďakujeme Pánu Bohu za to, že nám pomohol, že nás viedok, že nám dal silu niečo zvládnuť.

Ukazuje, aký veľký pokrok dosiahol vo svojom živote. „Nie som vydierač, nespravodlivý, cudzoložník.“ Vďaka Bohu! „Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ Ani to nie je zlé. Tento človek berie svoju vieru vážne. Je ochotný kvôli nej niečoho sa vzdať. Je ochotný dať zo svojho majetku. Nie je to človek, ktorému je Boh ľahostajný. Je nábožensky aktívny, disciplinovaný, zodpovedný. Až máme chuť povedať: To je predsa dobrý kresťan!

A predsa Ježiš povie: Neodišiel domov ospravedlnený. Prečo? Čo teda urobil zle? Práve tu nám pomáha otázka: Čo tento človek vlastne hľadá? A odpoveď naznačuje sám evanjelista, keď hovorí: „… ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali…“ Tento muž sa považuje za spravodlivého, za zbožného. Je spokojný so svojou spravodlivosťou. Vie, že je na tom lepšie než „ostatní ľudia“ — a dokonca má jedného z nich práve pred očami. Pán Boh sa mu stal dobrým nástrojom na získanie tohto všetkého. Ale nepočul Božiu výzvu k poslušnosti, nepočul Jeho výzvu k nasledovaniu. Realizoval svoj vlastný program a Pán Boh v ňom dostal svoje miesto. Pred svoj zrak však nepostavil Pána Ježiša Krista. Všetok priestor napokon zaplnil on sám.

A tu zaznieva to Bonhoefferovo provokatívne bezobsažné nasledovanie Krista. Nie preto, že pôst je zlý. Nie preto, že dávať milodary pre cirkevný zbor je zlé. Ale preto, že toto nie je cieľ, toto nie je ten skutočný obsah. Nasledovanie nie je tam, kde nehľadám Boha, nehľadám Pána Ježiša Krista, ale hľadám svoju spravodlivosť, svoju spokojnosť, svoje potvrdenie.

Je zaujímavé, ako ľahko môžeme preložiť jeho slová do nášho cirkevného jazyka. Som pokrstený. Deti mám pokrstené. Som konfirmovaný. Mal som cirkevný sobáš. Cirkevný príspevok mám zaplatený. Chodím na služby Božie — možno dokonca každú nedeľu. Modlím sa. Pristupujem k Večeri Pánovej. Pomáham cirkevnému zboru. Čo ešte?

A znova: nič z toho nie je zlé. Práve naopak. Som rád, keď ľudia prichádzajú na služby Božie. Som rád, keď rodičia prinášajú deti ku krstu, keď mladí ľudia pristupujú ku konfirmácii, keď ľudia podporujú svoj cirkevný zbor. To všetko patrí ku kresťanskému životu. Ale nad tým všetkým zostáva tá nepríjemná otázka: Kde je Kristus?

Pretože aj zo všetkých dobrých kresťanských vecí si môžeme vybudovať systém, v ktorom nakoniec Krista vlastne nepotrebujeme. Mám splnené. Patrím do cirkvi. Som slušný človek. Som lepší než mnohí iní. A milosť sa stane lacnou práve vtedy, keď mi umožní povedať: Všetko je vybavené.

Pán Ježiš nás volá k nasledovaniu. A preto otázka nie je iba: Čo všetko som ako kresťan urobil? Otázka znie: Hľadám Krista? Je On skutočne obsahom mojej viery?

2. A teraz sa pozrime na toho druhého muža. Publikán stojí zďaleka, neodvažuje sa ani pozdvihnúť oči k nebu, bije sa v prsia a hovorí iba: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ V porovnaní s farizejom nemá zoznam svojich úspechov. Práve naopak. Vidí svoj život a vie, že nie je v poriadku. A ani Ježiš nám nepovie: Neboj sa, nie je to až také zlé. Publikán sa nazýva hriešnikom a Ježiš túto diagnózu nijako nespochybňuje.

A predsa je tu oproti farizejovi jeden zásadný rozdiel. Publikán prichádza k Bohu preto, lebo potrebuje Boha. Nepotrebuje Ho ako potvrdenie svojho života ani ako nástroj. Jeho modlitba je radikálne obrátená k Bohu: „Bože, buď milostivý…“

A tak pri publikánovi tá istá Bonhoefferova myšlienka zrazu znie ako nádherné evanjelium. Nemáš sa čím pochváliť? Nemáš svoju spravodlivosť? Vieš, že si toho veľa v živote pokazil? Potom: Jedine Kristus. A Ježiš povie: „Hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený.“

Tu sme v samom strede evanjelia. Pretože Pán Ježiš Kristus pôjde na kríž. Zomrie za hriešnikov a vstane z mŕtvych. Preto naša nádej stojí jedine na tom, čo pre nás urobil Boh v Ježišovi Kristovi. A preto kresťanská viera napokon nemá iný program, inú istotu, inú nádej, ktorú by postavila vedľa Neho. Jedine Kristus. Kristus za nás ukrižovaný. Kristus vzkriesený. Kristus, ktorý hriešnika ospravedlňuje. Kristus, ktorý sa potom postaví pred nás a povie: „Nasleduj ma.“

3. A tu treba jasne povedať, že Kristus, ktorý odpúšťa hriechy, je ten istý, ktorý hovorí: Nasleduj ma! On nás neposiela, aby sme spokojne odišli z chrámu a opäť sa oddali starému životu. On nás pozýva k Jeho nasledovaniu.

Pán Ježiš toto podobenstvo povedal proti tým, ktorí „sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali“. To nie je náhodný dodatok. Farizejov problém sa prejavuje nielen vo vzťahu k Bohu, ale aj vo vzťahu k človeku. Tak ako Pán Boh bol pre neho nástroj, rovnako tak druhý človek mu poslúžil na to, aby ešte lepšie vynikla jeho vlastná spravodlivosť.

Keď hľadíme na Pána Ježiša Krista, ktorý nás volá k nasledovaniu, vidíme pravý opak. On prišiel k chorým, k hriešnikom, k odstrčeným. Zastal sa tých, ktorými ostatní pohŕdali. A napokon išiel na kríž a položil svoj život za nás. Preto Bonhoeffer neskôr hovoril aj o cirkvi, ktorá je tu pre druhých.

V piatok 14. augusta sme si mohli pripomenúť človeka, na ktorom to vidíme až v krajnej podobe. Maximilián Kolbe bol poľský katolícky kňaz, väznený v koncentračnom tábore Auschwitz. Keď po úteku jedného väzňa Nemci vybrali desať mužov, ktorí mali zomrieť hladom, jeden z nich, Franciszek Gajowniczek, začal nariekať nad svojou ženou a deťmi. Kolbe vystúpil z radu a požiadal, aby mohol zomrieť namiesto neho. A skutočne zaujal jeho miesto. Po dňoch v cele hladu bol 14. augusta 1941 usmrtený.

Prečo to urobil? Nie preto, aby si získal slávu. Nie preto, aby ho ľudia chválili. Som presvedčený, že mal pred sebou Pána Ježiša Krista a Jeho: „Nasleduj ma.“ Krista, ktorý sám dal svoj život za druhých. Samozrejme, nie každý z nás bude niekedy stáť pred takouto krajnou voľbou. Ale každý z nás počuje to isté Kristovo: „Nasleduj ma.“ A to môže znamenať zastať sa človeka, ktorému sa deje krivda, aj keď tým riskujem vlastné pohodlie alebo dobré meno. Nebáť sa pomenovať nespravodlivosť vo verejnom živote, aj keď by bolo bezpečnejšie mlčať. Postaviť sa na stranu človeka, ktorý zostal sám. Všimnúť si človeka, ktorého ostatní prehliadajú. Pomôcť aj tam, kde z toho nič nebudem mať. Ako cirkevný zbor nebyť tu iba preto, aby sme udržali svoj kostol, svoje služby Božie, svoje tradície a svoje spoločenstvo, ale pýtať sa: Pre koho sme tu? Kto potrebuje, aby sme tu boli?

Ale ani tu nesmieme stratiť to najdôležitejšie. Obsahom kresťanstva nie je sociálna angažovanosť. Nie je ním ani odvaha postaviť sa proti nespravodlivosti. Dokonca ani Kolbeho hrdinstvo. Obsahom zostáva jedine Kristus. Je to nasledovanie Toho, ktorý urobil ešte pred ním to isté: dal seba za druhého. Kristus za nás zomrel. Kristus vstal z mŕtvych. Kristus nás ospravedlňuje. A tento Kristus ide pred nami a hovorí: „Nasleduj ma.“ Amen.

Pane Ježiši Kriste, ďakujeme Ti, že k Tebe nemusíme prichádzať so svojou spravodlivosťou ani dokazovať, čo všetko sme vykonali. Prichádzame takí, akí sme, a prosíme: buď milostivý nám hriešnym. Odpusť nám, keď sme viac hľadeli na seba než na Teba, keď sme sa spoliehali na svoju zbožnosť a svoje skutky, keď sme sa povyšovali nad druhých alebo ich považovali za menej hodných.

Ďakujeme Ti, že si za nás zomrel a vstal z mŕtvych, že v Tebe máme odpustenie, ospravedlnenie a nový život. Daj, aby si Ty sám zostal obsahom našej viery, našej zbožnosti i života. A keď nám hovoríš: „Nasleduj ma“, daj nám odvahu vykročiť za Tebou. Otváraj naše oči pre ľudí, ktorí nás potrebujú, uč nás zastávať sa slabých, pomáhať trpiacim, nebáť sa postaviť proti nespravodlivosti a dávať seba do služby druhým.

Veď aj svoju cirkev, aby nežila sama pre seba, ale nasledovala Teba, ktorý si prišiel pre nás a dal si seba za nás. Nech vo všetkom, čo konáme, nehľadáme svoju slávu ani svoju spravodlivosť, ale jedine Teba.

Prosíme Ťa, Pane, aj za rodinu Miroslava Mlynarčíka, ktorého urnu sme v piatok uložili do hrobu. Buď nablízku všetkým, ktorí v ňom stratili svojho otca, starého otca, príbuzného a blízkeho človeka. Zostaň s nimi vo chvíľach, keď si uvedomujú jeho neprítomnosť, keď sa vracajú spomienky na spoločné chvíle, na jeho slová, skutky a všetko, čo spolu prežili. Daj im s vďačnosťou uchovávať to dobré, čo prostredníctvom neho prijali, a zmieruj ich s tým, čo už nemožno vrátiť ani zmeniť. V ich smútku ich posilňuj svojou prítomnosťou a uprostred bolesti im dávaj nádej, ktorá siaha ďalej než ľudský život a smrť. Upriam ich pohľad na Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby sme v Ňom mali nádej vzkriesenia a večného života. Amen.