Pane Ježiši Kriste, zástup pri Tebe zostal tri dni. My tu dnes tak dlho nebudeme, ale daj, nech sa neponáhľame. Veď nás chceš nasýtiť na cestu. Amen.

¹V tých dňoch, keď sa zase zišiel veľký zástup a nemali čo jesť, privolal si učeníkov a povedal im: ²Ľúto mi toho zástupu, lebo už tri dni zotrvávajú so mnou a nemajú čo jesť.

Milí bratia a sestry!

Keď dnes ďakujeme za úrody, máme pred sebou aj celkom praktickú otázku: Budeme mať dosť? Dnes máme za čo ďakovať. Na poliach niečo vyrástlo, v záhradách sme niečo pozbierali, máme čo položiť na stôl. Lenže tým sa naše starosti nekončia. Treba zaplatiť účty a postarať sa o domácnosť. Niekomu chýbajú peniaze, inému ubúdajú sily a nevie, dokedy bude vládať. Vďačnosť za to, čo máme, sa v nás stretáva so starosťou o to, čo bude.

Aj v dnešnom evanjeliu je otázka, či bude dosť. Pri Ježišovi je veľký zástup. Ľudia sú s Ním už tri dni a nemajú čo jesť. Nevieme presne, čo všetko očakávali, ale zostali pri Ňom. Ježiš si všíma ich potrebu. Je Mu ich ľúto. Ak ich pošle domov hladných, cestou zoslabnú, lebo niektorí prišli zďaleka. Záleží Mu aj na tom, či zvládnu cestu domov. Takto nám evanjelium predstavuje nášho Pána: aj náš každodenný život a naše telesné potreby patria do Jeho záujmu.

Predstavme si jedného z učeníkov. Pri prvom nasýtení podával ľuďom chlieb. Prechádzal medzi nimi, vracal sa k Ježišovi a znovu rozdával. Napokon niesol kôš toho, čo zostalo. Teraz stojí pred ďalším hladným zástupom a pýta sa: Odkiaľ vezmeme dosť chleba? Vidí množstvo ľudí a malé zásoby. Ježiš stojí pri ňom, ale jemu to znovu nevychádza.

Aj toto poznáme. Už sme dostali pomoc, ktorú sme nevedeli predvídať. Našla sa práca, niekto nám pomohol, dostali sme silu pokračovať. Ale príde nová starosť a predchádzajúcu skúsenosť zatieni. Človek môže vlastnými rukami rozdávať Božie dary a pri najbližšej starosti mať pocit, že je na všetko sám.

Často si dobre pamätáme to, na čo by bolo lepšie zabudnúť, a zabúdame na to, čo by nám mohlo pomôcť. Krivdu si človek vybaví aj po rokoch. Prijatá pomoc sa však postupne stane samozrejmosťou. Aj preto potrebujeme poďakovanie za úrody. Potrebujeme sa zastaviť a pripomenúť si, z čoho sme počas roka žili: čo nám vyrástlo, čo sme si mohli kúpiť, kto nám pomohol, keď sme nevládali.

Za každodenným jedlom je veľa ľudskej práce. A zároveň sú tam podmienky, ktoré nikto z nás nevytvoril: pôda, voda, svetlo, schopnosť semena vzísť a priniesť úrodu. Pri zázračnom nasýtení učeníci priamo vidia, že chlieb dostávajú z Ježišových rúk. Pri našom chlebe vedie cesta cez celé mesiace a cez mnohé ľudské ruky. Aj pri ňom však máme dôvod ďakovať Bohu. Keď sa obzrieme za prijatými darmi, nemusíme na budúcnosť hľadieť tak, akoby sme boli doteraz žili iba z vlastných síl a odteraz boli odkázaní už len na seba.

Samozrejme, nevieme, čo bude. Ani viera nám nedáva rozpis toho, ako Boh vyrieši každú našu starosť. Vieme aj o ľuďoch, ktorí sa modlia a zostávajú v núdzi. Preto by bolo necitlivé povedať niekomu, kto nemá z čoho žiť: Len viac ver. Na čom teda stojí naša dôvera? Čo nám dáva istotu, že Bohu na nás záleží, aj keď práve prežívame niečo ťažké?

Pozrime sa na ruky, z ktorých učeníci prijímajú chlieb. Tie isté ruky budú raz pribité na kríž. Ten, ktorý tu dáva ľuďom chlieb, za nich napokon dá svoj vlastný život. Prišiel nás zmieriť s Bohom, vzal na seba naše hriechy a vstal z mŕtvych. Aj s plným stolom potrebujeme odpustenie. Aj pri dobrom zdraví potrebujeme nádej, ktorá obstojí pred smrťou. Kristus nám oboje dáva.

Preto Mu môžeme zveriť aj svoj zajtrajšok. Nevieme, ako sa vyrieši každá naša starosť, ale poznáme lásku nášho Spasiteľa. Ani utrpenie, ani smrť nás od Neho nemôžu odlúčiť.

Jeho starostlivosť nás zároveň zapája do pomoci druhým. Ježiš sa pýta učeníkov: Koľko máte chlebov? Odpovedajú: Sedem. Na taký zástup je to málo. Ježiš však chleby vezme, dobrorečí, láme ich a dáva učeníkom, aby ich rozdávali ľuďom. Použije to, čo majú, aj ich ruky. Učeníci sami nevedeli zástup nasýtiť, ale mohli ľuďom podať to, čo prijali od Neho.

Takúto skúsenosť máme aj zo Slovenska. Tento rok uplynie deväťdesiat rokov od smrti Kristíny Royovej. V Starej Turej chcela zriadiť domov pre opustených starých ľudí. Bola však hospodárska kríza, darcovia mohli pomáhať menej a jej samej ubúdali sily. Napísala: „A tu rozum hovorí, nezačínaj teraz, no moje slabnúce sily volajú: teraz alebo nikdy…“

Požiadala o modlitby a pomoc. Ľudia prispievali peniazmi, majetkom aj prácou a v roku 1933 sa Domov bielych hláv otvoril. Royová v tom videla Božiu vernosť. Pomoc, ktorej dôverovala, prichádzala cez ľudské ruky a dostávala sa k tým, ktorí potrebovali domov a starostlivosť. Aj my sa môžeme pýtať, čo nám Boh zveril a komu tým môžeme poslúžiť.

Na konci dnešného evanjelia sa všetci nasýtia a ešte zostane sedem košov nalámaných kúskov. Ich nasýtením sa Kristove možnosti neskončili. Ani Božia starostlivosť o nás sa neskončila tým, čo sme dostali doteraz.

Bratia a sestry, dnes ďakujeme za každodenný chlieb a za všetko, čo nás počas roka živilo a nieslo. V Kristovi sme prijali aj odpustenie, zmierenie s Bohom a nádej večného života. Nevieme, čo všetko nás čaká, ale poznáme Toho, komu sa zverujeme. Ježiš Kristus za nás zomrel a vstal z mŕtvych. Jemu patríme a On nás neopustí ani vtedy, keď sa naše vlastné možnosti skončia. Preto Mu ďakujeme a s dôverou Mu zverujeme aj to, čo je pred nami. Amen.

Nebeský Otče, ďakujeme Ti za úrodu polí a záhrad, za každodenný chlieb a za prácu všetkých, cez ktorých sa dostáva na náš stôl. Odpusť nám, že prijaté dobro tak ľahko pokladáme za samozrejmosť a pri novej starosti zabúdame na Tvoju vernosť.

Ďakujeme Ti za Ježiša Krista, ktorý za nás vydal svoj život a svojím vzkriesením nám otvoril budúcnosť aj za hranicou smrti. Posilňuj našu dôveru, keď nevieme, čo nás čaká, a uč nás dobre používať to, čo si nám zveril.

Pamätaj na ľudí, ktorým chýba jedlo, práca, zdravie či blízky človek. Otváraj naše oči pre ich potreby a naše ruky pre pomoc. Požehnávaj tých, ktorí obrábajú zem a starajú sa o naše živobytie. Uč nás vážiť si Tvoje dary, neplytvať nimi a deliť sa s druhými.

Do Tvojich rúk zverujeme svoje rodiny, náš zbor i dni, ktoré sú pred nami. Pre Ježiša Krista, nášho Pána.

Prijmi aj vďaku rodiny Pacigovej, ktorá Ti pri dnešnom sviatku ďakuje za všetko Tvoje požehnanie, pomoc a ochranu. Sprevádzaj ich aj naďalej svojou milosťou, upevňuj ich vo viere a zachovávaj vo vzájomnej láske a vďačnosti.

Pamätaj aj na brata a sestru s ich rodinami, ktorí si pri príležitosti nedožitých deväťdesiatych narodenín pripomínajú svojho milého brata Ladislava Jančušku. Ďakujeme Ti za jeho život a za všetko dobré, čo cez neho prijali. Potešuj ich nádejou vzkriesenia a večného života v Ježišovi Kristovi a zachovaj nás všetkých vo viere až do dňa, keď nás zhromaždíš vo svojom kráľovstve.

Amen.