Preskočiť na obsah

Pane Bože, posilni našu vieru, aby sme sa aj uprostred pominuteľnosti života s dôverou držali Tvojho zasľúbenia večného života v Ježišovi Kristovi. Amen.

Zjavenie 21,1-7: 1Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvotné nebo a prvotná zem sa pominuli a mora už niet.2A videl som sväté mesto, nový Jeruzalem, zostupovať z neba od Boha, pripravený ako nevestu vyzdobenú svojmu ženíchovi.3A počul som mohutný hlas od trónu: Ajhľa, stánok Boží s ľuďmi; prebývať bude s nimi a oni budú Jeho ľudom a On, Boh, bude s nimi,4zotrie im každú slzu z očí a smrť už viac nebude, ani smútok, ani plač, ani bolesť už viac nebude, lebo prvotné sa pominulo.5A Ten, ktorý sedel na tróne, povedal: Ajhľa, všetko tvorím nové. A ešte povedal: Napíš, že tieto slová sú verné a pravé.6A doložil: Stalo sa! Ja som Alfa i Omega, Počiatok i Koniec. Ja dám vysmädnutému zadarmo z prameňa vody života.7Kto zvíťazí, zdedí toto: budem mu Bohom a on mi bude synom.

Milí bratia a milé sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

V Starej zmluve máme jednu zvláštnu knihu. Volá sa Kazateľ a podľa tradície sa spája s múdrym kráľom Šalamúnom. Jej autor rozpráva o tom, ako sa usiloval získať múdrosť, ako budoval domy, vysádzal záhrady, zhromažďoval bohatstvo a doprial si všelijaké radosti. Dosiahol viac, než sa väčšine ľudí vôbec podarí. A predsa, keď sa nad tým všetkým zamyslel, vyslovil prekvapujúce slová: „Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť.“ Prečo? Pretože si uvedomil, že nič z toho, čo človek v živote získa, si nedokáže udržať navždy. Raz musí všetko opustiť. A napokon sa skončí aj jeho vlastný život.

Kazateľovi rozumieme. Aj my máme svoje rodiny, domovy, prácu, svoje radosti a plány. Máme ľudí, ktorých milujeme. Ale čas plynie a všetko sa mení. Stačí si prezrieť staré fotografie. Koľko ľudí už nie je medzi nami! Koľko krásnych chvíľ sa nevráti! A raz sa skončí aj náš pozemský život. Preto sa spolu s Kazateľom môžeme opýtať: Čo teda zostane? Má všetko, čo sme prežili, vybudovali a milovali, napokon zaniknúť? Práve na tieto otázky nám dnes odpovedá apoštol Ján. Vo svojom videní počuje samotného Boha hovoriť: „Ajhľa, všetko tvorím nové.“

Čo teda zostane, keď sa všetko, čo dnes poznáme, pominie? Predovšetkým zostane Boh. Nie cudzí Boh, s ktorým sa raz po smrti budeme musieť zoznámiť. Ale ten Boh, ktorý nás pozná od samého začiatku. Poznal nás už vtedy, keď sme ešte neprišli na svet. On nás utvoril v lone matky, dal nám život, rozum, schopnosti a ľudí, s ktorými sme mohli prežívať svoje dni. On nás celých preskúmal a poznal. A keď sme sa od Neho vzdialili, ani vtedy nás neopustil. Tak veľmi nás miloval, že poslal svojho Syna, aby nás zachránil. Práve tento Boh nám teraz zasľubuje: „Ajhľa, stánok Boží s ľuďmi; prebývať bude s nimi a oni budú Jeho ľudom a On, Boh, bude s nimi.“ To je na večnosti najvzácnejšie. Nebudeme tam s niekým cudzím. Predovšetkým tam budeme s Bohom, teda s tým, kto je nám najbližší a kto nás dôverne pozná a miluje.

Lenže Ján nevidí iba Boha. Vidí nové nebo a novú zem. Vidí nový Jeruzalem, ktorý zostupuje z neba od Boha. Pre Izraelcov bol Jeruzalem miestom chrámu, spoločných bohoslužieb, miestom, ku ktorému patrili a kam sa túžili vracať. Bol ich domovom. A predsa ani toto mesto nebolo dokonalé. Aj tam ľudia hrešili a ubližovali si. Veď práve nad Jeruzalemom Pán Ježiš plakal a napokon tam bol ukrižovaný. Ján však vidí nový Jeruzalem. Boh nám teda nesľubuje iba to, že zachová všetko dobré, čo sme poznali. Sľubuje, že napraví aj to, čo hriech pokazil. A všimnime si, že Ján vidí mesto, nie osamelého človeka. Boh hovorí: „Oni budú Jeho ľudom.“ Večný život nie je osamelosť, ale spoločenstvo s Bohom a s jeho ľudom. Veď aj dnes patria k najvzácnejším darom života ľudia, ktorých máme radi. A práve ich strata nás často bolí najviac. Boh nás však nestvoril pre osamelosť. Pripravuje nám nový domov, v ktorom už hriech a smrť nebudú ničiť naše spoločenstvo.

Ale môžeme tomu všetkému naozaj veriť? Veď keď sa rozhliadneme okolo seba, vidíme celkom iný svet. Ľudia stále trpia, zomierajú, rodiny sa lúčia so svojimi blízkymi. Smrť sa zdá byť neporaziteľná. Preto Boh hovorí Jánovi: „Napíš, že tieto slová sú verné a pravé.“ Naša nádej nestojí na tom, že svet sa vyvíja čoraz lepšie, ani na tom, že si dokážeme predstaviť večnosť. Stojí na Bohu, ktorý svoje zasľúbenia plní. A najväčší dôvod dôverovať Mu máme v Ježišovi Kristovi. Keď Ježiš zomieral na kríži, zdalo sa, že smrť zvíťazila. Ale Boh Ho na tretí deň vzkriesil. Práve tam nám ukázal, že smrť nemá posledné slovo. Kristovo vzkriesenie je začiatkom víťazstva, ktoré Boh raz dokončí, keď stvorí nové nebo a novú zem.

A v našom texte zaznieva ešte jedno vzácne zasľúbenie: „Ja dám vysmädnutému zadarmo z prameňa vody života.“ Všimnime si to slovo: zadarmo. V živote sme zvyknutí, že za mnohé veci musíme zaplatiť alebo si ich zaslúžiť. Ale večný život si nikto nedokáže kúpiť ani zaslúžiť. Nikto z nás nie je taký dobrý, aby mohol pred Boha predstúpiť a žiadať si večnosť ako odmenu. Preto Boh nehovorí: Kto sa dostatočne usiluje, ten si život získa. Hovorí: „Ja dám.“ A ešte dodáva: „Zadarmo.“ To je evanjelium. Boh nás zachraňuje zo svojej milosti, pre Ježiša Krista. A my jeho dar prijímame vierou. Naša budúcnosť teda nezávisí od toho, či dokážeme vlastnými silami premôcť smrť, ale od Boha, ktorý ju už premohol v Kristovi.

Zostáva však ešte jedna otázka. Záleží Bohu na tom, čo prežívam? Veď človek môže veriť, že Boh stvoril svet a raz pripraví nové nebo a novú zem, a predsa sa môže vo svojom trápení cítiť osamelý. Keď stratí niekoho blízkeho, keď ho trápi choroba alebo bolesť, môže sa pýtať: Vie Boh vôbec, čo sa so mnou deje? A práve tu Ján vyslovuje jedno z najkrajších zasľúbení celého Písma: „Zotrie im každú slzu z očí.“ Predstavme si to jednoduché gesto. Keď plače malé dieťa, matka ho vezme do náručia a zotrie mu slzy. Keď niekto prežíva veľký žiaľ, človek, ktorý ho miluje, sa k nemu priblíži a snaží sa ho utešiť. A teraz nám Ján hovorí, že takto sa Boh skloní k človeku. Zotrie mu každú slzu. Aj tú, ktorú nikto iný nevidel. Aj tú, ktorú človek vyplakal potichu, keď bol sám. Pred Bohom nie je nijaká ľudská bolesť bezvýznamná.

A ak sa pýtame, či Boh skutočne rozumie nášmu utrpeniu, pozrime sa na Ježiša Krista. Keď prišiel k hrobu svojho priateľa Lazára a videl plačúcich ľudí, aj On zaplakal. Boží Syn, ktorý mal moc vzkriesiť Lazára z mŕtvych, stál pri jeho hrobe a plakal. A napokon sám prešiel utrpením a smrťou na kríži. Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna. Otec vydal svojho milovaného Syna na smrť, aby sme my nemuseli zostať v moci smrti. Keď nám teda Boh zasľubuje, že zotrie každú slzu, nehovorí k nám niekto, komu by bolo ľudské utrpenie cudzie. Hovorí k nám Boh, ktorého lásku sme spoznali práve na Golgote.

Ale Jánovo zasľúbenie je ešte väčšie. Boh nás totiž nechce iba utešovať. Ján pokračuje: „A smrť už viac nebude, ani smútok, ani plač, ani bolesť už viac nebude, lebo prvotné sa pominulo.“ Keď dnes niekoho utešujeme, môžeme mu zotrieť slzy, objať ho a zostať pri ňom. Ale často nedokážeme odstrániť príčinu jeho bolesti. Nedokážeme mu vrátiť človeka, ktorý zomrel. Boh však zasľubuje viac. On nielen zotrie slzy, ale odstráni aj to, čo ich spôsobuje. Odstráni smrť. A s ňou aj smútok, plač a bolesť. To je nový život, ktorý nám pripravuje.

Milí bratia a milé sestry! Na začiatku sme počuli Kazateľove slová: „Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť.“ Človek skutočne nedokáže nič zo svojho života uchovať navždy. Raz musí všetko pustiť zo svojich rúk. Ale dnes sme počuli aj iné slová: „Ajhľa, všetko tvorím nové.“ A medzi týmito dvoma výrokmi stojí Ježiš Kristus, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. V Ňom nám Boh ukázal, že smrť nie je silnejšia než jeho láska. Preto sa nemusíme dívať na svoj život ako na niečo bezcenné, čo sa raz jednoducho stratí. Náš život je vzácny, pretože nám ho dal Boh. A hoci ho my sami nedokážeme zachrániť pred smrťou, Boh nám zasľubuje nový život vo svojom spoločenstve.

Dnes ešte stále poznáme slzy, bolesť a lúčenie. Ale už dnes poznáme Boha, ktorý nám zasľúbil, že raz smrť viac nebude. Poznáme Ho v Ježišovi Kristovi. A môžeme Mu dôverovať. Pretože posledné slovo nad naším životom nebude mať Kazateľova márnosť ani smrť. Posledné slovo bude patriť Bohu, ktorý hovorí: „Ajhľa, všetko tvorím nové.“ Amen.

Nebeský Otče, ďakujeme Ti, že si nám dal život, že nás poznáš a miluješ a že si nás ani v našom hriechu neopustil, ale poslal si svojho Syna Ježiša Krista, aby nás vykúpil. Ďakujeme Ti za jeho smrť a vzkriesenie, v ktorých si nám otvoril cestu k večnému životu. Posilňuj našu vieru, aby sme sa aj uprostred starostí, utrpenia a neistoty pevne držali Tvojich zasľúbení. Potešuj všetkých, ktorí prežívajú žiaľ, osamelosť alebo bolesť, a uč nás byť si navzájom oporou. Pomáhaj nám vážiť si život a všetko dobré, čím nás obdarúvaš, a žiť v láske k Tebe i k našim blížnym. A keď raz príde čas nášho odchodu z tohto sveta, prijmi nás do svojho večného spoločenstva, kde už nebude smrť ani plač, ale Ty budeš všetko vo všetkom. Skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *