Pane Ježiši Kriste, Ty jediný základ svojej cirkvi, otvor naše uši pre svoje slovo a naše srdcia pre svoju vôľu. Daj, aby sme nielen počuli, ale aj verne stavali na Tebe. Amen.

1. Korintským 3,9-17: ⁹ Lebo my sme Boží spolupracovníci, vy ste Božia roľa a Božia stavba! ¹⁰ Ja ako múdry staviteľ, podľa milosti Bohom mi danej, položil som základ, ale iný stavia na ňom; každý však nech si dáva pozor, ako naň stavia! ¹¹ Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus. ¹² Či na tomto základe stavia niekto zlato, striebro, drahokamy, drevo, seno, slamu, ¹³ každého dielo vyjde najavo; ukáže to totiž (súdny) deň, ktorý to zjaví v ohni, a sám oheň sprobuje dielo každého, aké je. ¹⁴ Ak niekomu zostane dielo, čo postavil, dostane odmenu; ¹⁵ ak niekomu dielo zhorí, utrpí škodu; sám sa síce zachráni, ale len ako cez oheň. ¹⁶ Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás? ¹⁷ Kto kazí chrám Boží, toho skazí Boh, lebo chrám Boží je svätý, a tým ste vy!

Najväčším problémom pri budovaní cirkevného zboru nemusí byť, že sa nerobí nič. Najväčším problémom môže byť, že sa robí veľmi veľa – ale pred Bohom z toho nič nezostane.

Snažíme sa robiť v cirkevnom zbore všeličo. Organizujeme podujatia, stretnutia, tábory, pripravujeme služby Božie, pracujeme s deťmi, mládežou… Každý rok vyplníme štatistické tabuľky, spočítame ľudí, vykážeme všetky akcie. Ale apoštol Pavel dnes hovorí niečo veľmi znepokojujúce: príde deň, keď oheň ukáže, aké je naše dielo. Nie je teda otázka iba, koľko toho robíme. Otázka je, na čom a ako staviame.

1. A práve o tom nám dnes hovorí apoštol Pavel. A on sám píše: „Ja ako múdry staviteľ, podľa milosti Bohom mi danej, položil som základ.“ Zaujímavé je, že sa nebojí nazvať múdrym staviteľom. Tento Pavel, kedysi Saul, ktorý bol predtým človekom nesmierne horlivým pre Božiu vec. Bol presvedčený, že vie, čo treba robiť. Chcel brániť vieru svojich otcov, chrániť Božiu pravdu, odstrániť to, čo pokladal za nebezpečný blud. Robil toho veľa. Bol odhodlaný. Bol dôsledný. A pritom v skutočnosti ničil. Prenasledoval Ježišových učeníkov, vstupoval do ich domovov, prinášal strach a nešťastie práve tej cirkvi, ktorú bude neskôr sám budovať.

Pretože bez Krista môže byť aj veľká horlivosť slepá. Človek môže úprimne chcieť slúžiť Bohu, môže byť presvedčený, že koná správne, môže vynaložiť veľa síl — a predsa môže búrať namiesto toho, aby budoval. Saulovi nechýbalo nasadenie. Chýbal mu Kristus ako ten, ktorý určuje smer jeho života.

Až na ceste do Damasku ho Kristus zastavil. Zavolal ho po mene, získal si ho, povolal ho k nasledovaniu a k službe. Preto Pavel neskôr nepovie iba: „Ja ako múdry staviteľ som položil základ,“ ale dodá: „podľa milosti Bohom mi danej.“ Jeho múdrosť nevyrástla z neho samého. Vyrástla z milosti — z toho, že ho Kristus uchopil, povolal a dal jeho životu nový smer. A práve preto môže potom povedať: „Nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus.“ Pavel zakladá cirkev, ale jej základ neurčuje. Základ je daný. Je ním Kristus.

A toto je prvé a najdôležitejšie, keď sa pýtame na kvalitu cirkvi. Cirkev nie je predovšetkým kultúrna inštitúcia, hoci môže kultúru uchovávať. Nie je predovšetkým správkyňou kostolov, farských budov a majetku, hoci sa o ne musí starať. Nie je ani predovšetkým organizátorkou podujatí, táborov, stretnutí a rôznych aktivít, hoci aj tie môžu byť veľmi dobré a potrebné. Cirkev je cirkvou preto, že stojí na Ježišovi Kristovi.

A ani to ešte nesmieme pochopiť iba ako správne vyhlásenie. Nestačí mať v našom vierovyznaní správne napísané, kto je Ježiš Kristus. Ježiš Kristus je živý Pán svojej cirkvi. Ak je On základom, potom z Neho cirkev žije. Jeho počúva. Jemu patrí. K Nemu vedie ľudí. Jeho slovom sa necháva opravovať. Jemu sa učí dôverovať a Jeho nasleduje.

A tu sa už začína ukazovať, čo vlastne znamená kvalita cirkvi. Nemusí to znamenať, že máme dokonale pripravené podujatia, vysoko odborné kázne alebo hudbu na profesionálnej úrovni. To všetko môže byť dobré. Ale pravý základ leží hlbšie. Vedie to, čo robíme, k Ježišovi Kristovi? Učí nás to počúvať Ho? Buduje to Jeho telo? Dostáva v živote nášho spoločenstva konkrétnu podobu Jeho láska, pravda, služba a nasledovanie?

Preto prvou otázkou pri budovaní cirkevného zboru nemôže byť iba: Čo ešte urobíme? Ani: Ako to urobíme lepšie? Najprv sa musíme pýtať: Na kom stojíme? Kto určuje smer toho, čo robíme?

2. Nie ideálne spoločenstvo, ale konkrétne spoločenstvo, ktoré nám Boh dal.

Pavel hovorí Korinťanom: „Vy ste Božia stavba.“ To je dôležité. Cirkev nie je naša stavba v tom zmysle, že by sme si ju mohli navrhnúť podľa svojich predstáv a potom do nej hľadať vhodných ľudí. Je Božia. Boh ľudí povoláva, zhromažďuje, posväcuje v Kristovi a z nich buduje svoje spoločenstvo.

A pritom vieme, aký bol zbor v Korinte. Nebolo to nijaké dokonalé spoločenstvo. Boli tam hádky, rivalita, pýcha, rozdelenie: „Ja som Pavlov.“ „Ja Apollov.“ A predsa Pavel týmto ľuďom nepovie: raz, keď sa napravíte, možno budete Božou stavbou. Povie: „Vy ste Božia stavba.“ Neskôr dokonca: „Vy ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás.“

To neznamená, že všetko, čo sa v cirkvi deje, je ideálne. Veď práve preto im Pavel píše a napomína ich. Znamená to však, že sa na cirkev nemôžeme dívať len cez jej chyby. Sú to hriešni ľudia, ale zároveň ľudia, ktorých Boh povolal, ktorým Kristus odpúšťa, ktorých posväcuje a z ktorých buduje svoje telo.

Niekedy môžeme snívať o inom cirkevnom zbore. Keby tu boli iní ľudia. Keby boli aktívnejší. Keby viac rozumeli. Keby bolo viac mladých, viac rodín, viac nadšenia. Potom by sa nám dobre budovalo. Lenže nikdy nebudeme mať dokonalé podmienky. Toto sú tie podmienky, ktoré nám Boh dal. Toto je spoločenstvo, do ktorého nás povolal slúžiť.

Preto kvalita cirkvi nezačína tým, že budeme pohŕdať tým, čo máme, a snívať o niečom lepšom. Začína prijatím. Áno, toto je náš zbor. Títo konkrétni ľudia sú naši bratia a sestry. Boh si ich rovnako zamiloval ako nás a kvôli nim poslal svojho Syna Ježiša Krista, aby nezahynuli, ale mali večný život. V Pánovi Ježišovi ich rovnako prijal.

A z prijatia musí vyrastať láska. Cirkev nemožno budovať bez lásky k ľuďom, z ktorých ju Boh tvorí.

Prijať cirkev takú, aká je, však neznamená nechať ju takú, aká je. Pavel Korinťanov prijíma ako Božiu stavbu a práve preto ich napomína, učí a vedie ďalej. Budovať však máme z lásky, nie z pohŕdania. Nie preto, že títo ľudia nezodpovedajú našej predstave, ale preto, že nám na nich záleží a preto, že patria Kristovi.

Otázka teda neznie: Ako vytvoríme taký zbor, aký by sme chceli mať? Ale skôr: Ako máme verne slúžiť ľuďom, ktorých nám Boh dal, aby medzi nami rástlo to, čo zodpovedá Kristovi?

3. Nestačí o dobrej stavbe hovoriť. Treba tak stavať.

Pavel pokračuje: „Každý však nech si dáva pozor, ako naň stavia.“ Teda nestačí mať správny základ. Nestačí povedať: naším základom je Ježiš Kristus. Pavel sa pýta, čo na tomto základe skutočne vzniká.

A tu sa už nedá zostať iba pri pekných všeobecných vetách o tom, že cirkev má byť kvalitná, živá a duchovne hlboká. Musíme sa pýtať celkom konkrétne: Čomu venujeme svoj čas, energiu a pozornosť? A čo z toho naozaj buduje Kristovu cirkev?

Niekedy nás môže zamestnávať spor, ktorý nikomu nepomáha rásť vo viere. Niekedy venujeme množstvo síl veciam, ktoré robíme už len preto, že sme ich vždy robili. Niekedy môže byť dôležitejšie zachovať zvyk než človeka. Niekedy pripravíme veľa podujatí, ale zostane málo priestoru na to, aby sme spolu otvorili Písmo, modlili sa, rozprávali sa o viere alebo sa naozaj venovali človeku, ktorý nás potrebuje.

To neznamená, že teraz máme všetko rušiť. Znamená to pýtať sa: Buduje to? Vedie to ku Kristovi? Pomáha to ľuďom rásť vo viere, láske, službe?

Možno niekedy kvalita nebude znamenať robiť viac. Možno bude znamenať robiť niektoré veci poctivejšie, pomalšie a hlbšie. Dobre pripraviť človeka ku krstu. Nielen vybaviť sobáš, ale hovoriť o manželstve. Nielen zozbierať údaje pred pohrebom, ale stretnúť sa s človekom v jeho bolesti a nádeji. Nielen mať biblickú hodinu v programe, ale naozaj spolu počúvať Božie slovo.

4. Kvalitu stavby napokon neukáže úspech, ale Boh.

A potom Pavel použije veľmi silný obraz: zlato, striebro, drahé kamene — a drevo, seno, slama. A príde deň, keď oheň ukáže, aké je dielo každého.

To znamená, že skutočná kvalita stavby dnes nemusí byť viditeľná. Niečo môže vyzerať veľmi úspešne. Môže byť veľké, obdivované, môže sa o tom veľa hovoriť — a pred Bohom z toho môže zostať veľmi málo. A naopak, niečo malé, nenápadné a navonok bezvýznamné môže mať pred Bohom veľkú cenu.

Preto počty nie sú posledným meradlom. Ani množstvo podujatí. Ani plný kostol. Ani to, že sa nám podarilo zachovať všetky tradície. Ale ani malý počet ľudí sám osebe nie je dôkazom vernosti. Posledné slovo o našej práci nemáme my. Má ho Boh.

To je možno na Pavlovom obraze najznepokojujúcejšie: stavba môže dnes vyzerať krásne — a až oheň ukáže, z čoho bola postavená.

Preto otázka neznie iba: Podarilo sa nám to? Ale: Zostane z toho niečo pred Bohom?

A Pavel na konci ešte pritvrdí: „Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás?“ Už nejde iba o to, či niekto stavia dobre alebo zle. Ide o ľudí. O spoločenstvo, v ktorom prebýva Boží Duch. Preto spôsob, akým s cirkvou zaobchádzame, nie je maličkosť.

Človek, s ktorým sa hádam, nie je iba nepríjemný člen organizácie. Človek, ktorého odstavím, nie je iba prekážkou môjho plánu. Človek, ktorého svojou pýchou, tvrdosťou alebo ľahostajnosťou odradím, patrí do spoločenstva, o ktorom Pavel hovorí: „Vy ste Boží chrám.“

Preto je budovanie cirkvi taká vážna vec. Nestaviame svoju organizáciu. Staviame na Kristovi medzi ľuďmi, ktorých si Boh povolal za svojich. A raz On sám ukáže, čo z našej práce malo skutočnú hodnotu.

Cirkev teda nestaviame od nuly. Základ je položený: Ježiš Kristus. Spoločenstvo nám Boh dal. Našou úlohou je verne stavať — s láskou, poslušnosťou a vedomím, že raz sa ukáže, čo z nášho diela obstojí. Nech teda nerobíme iba veľa. Nech staviame tak, aby z toho pred Bohom niečo zostalo. Amen.

Pane Ježiši Kriste, ďakujeme Ti za Tvoje slovo a za milosť, ktorou nás povolávaš k sebe i do svojej služby. Odpusť nám, keď sme sa spoliehali na vlastnú múdrosť, horlivosť či predstavy a zabúdali, že Ty jediný si základom cirkvi.

Daj nám milovať spoločenstvo, ktoré si nám daroval, prijímať bratov a sestry, ktorých si povolal, a verne medzi nimi slúžiť. Uč nás rozpoznávať, čo Tvoju cirkev skutočne buduje, a daj nám odvahu opúšťať to, čo je prázdne, márne a neužitočné. Veď nás svojím Duchom, aby naše slová, rozhodnutia i skutky obstáli pred Tebou a slúžili na budovanie Tvojho tela. Amen.