Pane Ježiši Kriste, Ty nás voláš celých a celých nás aj držíš – nauč nás dôverovať Ti a nasledovať Ťa. Amen.

Mt 10,26b–33: ²⁶Nebojte sa ich teda! Veď nič nie je zahalené, čo sa neodhalí a nič nie je skryté, čo sa nestane známym.²⁷Čo vám hovorím potme, hovorte na svetle, a čo počujete len pošepky do ucha, rozhlasujte zo striech.²⁸Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť. Bojte sa skôr toho, kto môže aj dušu, aj telo zahubiť v pekle.²⁹Nepredávajú sa vari dva vrabce za halier? Ale ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca.³⁰Vám sú však spočítané aj všetky vlasy na hlave.³¹Nebojte sa teda! Vy ste cennejší ako mnoho vrabcov.³²Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyznám i ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.³³Toho však, kto by ma zaprel pred ľuďmi, zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.

Milí bratia a sestry!

Keď si pripomíname reformáciu, ľahko sa nám pred očami objaví odvážny Luther. Človek, ktorý vystúpil, povedal, čo považoval za pravdivé, a neustúpil ani pred mocnými. Lenže pred touto odvahou bol dlhý osobný zápas. Luther potreboval vedieť, ako môže obstáť pred Bohom. Poznal svoje hriechy a uvedomoval si, že ani svojím úsilím, ani zbožnosťou nedokáže dosiahnuť istotu, že už urobil dosť. Čím vážnejšie bral Božiu vôľu, tým bolestnejšie videl vlastnú nedostatočnosť. A práve do tohto zápasu mu prišlo svetlo evanjelia: Boh prijíma hriešneho človeka pre Ježiša Krista. Odpustenie si nemusí zaslúžiť. Môže ho prijať vierou, spoľahnúť sa na to, čo pre neho vykonal Kristus. To bol objav, ktorý priniesol úľavu svedomiu a postupne zasiahol celú cirkev. Keď človek nájde takúto nádej, potrebuje ju odovzdať ďalej. Aj druhí majú počuť, že nemusia zostať uväznení vo svojich vinách a v neistote, či ich Boh ešte môže prijať.

Práve sem nás dnes vedie Ježišovo slovo: „Čo vám hovorím potme, hovorte na svetle, a čo počujete len pošepky do ucha, rozhlasujte zo striech.“ To, čo učeníci prijímajú od Ježiša, má zaznieť verejne. Pravda, ktorú im zveruje, nezostane navždy skrytá. Odpor ani odmietnutie nebudú mať posledné slovo. Preto majú hovoriť. A my sa pri Pamiatke reformácie môžeme pýtať: Počuť toto evanjelium aj od nás? Počuť z našich slov, že v Ježišovi Kristovi je odpustenie a nádej?

Reformátori zápasili o čisté učenie práve preto, že záležalo na tom, čo ľudia počujú o Bohu a na čo sa spoliehajú. Ale reformačné poznanie nemohlo zostať iba v knihách alebo v súkromných rozhovoroch. Bolo potrebné vysloviť ho aj tam, kde vyvolávalo odpor. Luther aj ďalší reformátori museli niesť následky toho, čo vyznávali. Ich odvaha rástla z presvedčenia, že prijali slovo, ktoré nemajú právo zamlčať. Podobne Ježiš posiela svojich učeníkov. Vie, že narazia na nepriateľstvo, a predsa im hovorí: „Nebojte sa ich.“

Takéto vyznanie však nepatrí iba do vzdialených cirkevných dejín. Rovnako dobre sa môže odohrať aj v 21. storočí. Dnes, 31. októbra, uplynie osem rokov od oslobodzujúceho rozsudku nad pakistanskou kresťankou Asiou Bibi. Jej príbeh sa začal pri celkom obyčajnej práci na poli, pri spore o vodu. Niektoré spolupracovníčky odmietali vodu, ktorej sa dotkla, pretože bola kresťanka. Nasledoval náboženský spor a obvinenie z rúhania. Asia Bibi bola odsúdená na smrť a roky strávila vo väzení, kým ju najvyšší súd oslobodil. Nešla v ten deň predniesť verejný prejav ani vykonať nejaký veľký čin. Bola v práci. A uprostred obyčajného dňa sa jej príslušnosť ku Kristovi stala otázkou s vážnymi následkami.

Jej príbeh nám môže byť zrkadlom aj povzbudením. Zrkadlom preto, že nám na mlčanie často stačí oveľa menej. V našich bežných rozhovoroch nám spravidla nehrozí väzenie ani smrť. Bojíme sa však rozpakov, nepríjemnej otázky, úsmešku alebo toho, že nás niekto bude považovať za čudných. Niekto sa nás spýta, čo nám pomohlo v ťažkom období, odkiaľ berieme nádej alebo prečo dokážeme odpustiť. A my svoju odpoveď upravíme tak, aby sa v nej Kristus neobjavil. Povieme niečo o rodine, o dobrých ľuďoch, o vnútornej sile. To všetko má svoje miesto. Len meno Toho, ku ktorému sa sami obraciame, nám zostane na jazyku. Ľudia nás nemusia prenasledovať, aby mali moc nad našimi slovami. Stačí, že nám príliš záleží na ich súhlase.

Asia Bibi nás však môže aj povzbudiť. Pripomína nám, že ku Kristovi sa môže priznať obyčajný človek v situácii, ktorú si nevybral. Nemusíme čakať na chvíľu, keď budeme mať všetko premyslené a budeme sa cítiť dostatočne silní. A nemusíme ani vyhľadávať konflikty. Ježiš neposiela učeníkov hľadať utrpenie. Posiela ich prinášať evanjelium, aj keď ich to môže niečo stáť. Utrpenie samo osebe nie je cieľom a vernosť sa nemeria počtom nepriateľov. Ale keď správne povieme, že nechceme zbytočne provokovať, ešte tým nie je splnené naše poslanie. Stále zostáva otázka: Hľadáme vôbec príležitosti hovoriť o Kristovi? Alebo sme sa iba naučili rozumne vysvetľovať, prečo zostávame ticho?

Odkiaľ však vziať odvahu? Ježiš ukazuje svojim učeníkom na vrabce. Dva sa predávajú za halier, na trhu majú nepatrnú cenu. A predsa ani jeden nepadne na zem bez vedomia ich Otca. Všimnime si, že Ježiš nehovorí, že vrabec nikdy nepadne. Ani učeníkom nesľubuje, že sa im nič nestane. Už predtým hovoril o tých, ktorí môžu zabiť telo. Otcova starostlivosť teda neznamená výnimku z utrpenia. Znamená, že ani uprostred utrpenia nie sme zabudnutí. Otec vie. Pozná aj každý vlas na našej hlave. Vie o našom strachu, o nepriateľstve, ktorému čelíme, aj o tom, čo nás naše vyznanie stojí. Človek môže padnúť do rúk nepriateľov a stále patriť svojmu Otcovi.

Preto Ježiš hovorí: „Nebojte sa teda! Vy ste cennejší ako mnoho vrabcov.“ Našu hodnotu neurčuje prijatie druhých ľudí. Nemusíme si ju zabezpečovať tým, že sa každému prispôsobíme a pred každým zatajíme niečo zo seba. Zároveň nás Ježiš učí brať vážne Boha: „Bojte sa skôr toho, kto môže aj dušu, aj telo zahubiť v pekle.“ Ľudská moc má hranice, posledné slovo patrí Bohu. Pred Ním nesieme zodpovednosť a Jemu sa môžeme zveriť. Tento svätý Boh je naším Otcom, ktorý nás pozná do najmenších podrobností. Tu je pevná pôda pod nohami aj pre človeka, ktorý sa bojí prehovoriť: Kristus ma volá celého a celého ma aj drží.

To nás privádza k otázke, čo robí prijaté evanjelium s naším životom. Reformácia sa týkala učenia aj obnovy života cirkvi, rodín a jednotlivých veriacich. Oboje patrí k sebe. Ak sme prijali odpustenie a dôverujeme Kristovi, zasahuje to aj naše rozhodnutia, vzťahy, spôsob, akým zaobchádzame s druhými, aj to, ako používame svoje ústa. Bonhoeffer tento nárok vystihol dôrazom na drahú milosť. Milosť prijímame zadarmo, no zahŕňa nás celých. Nemôžeme si vyhradiť časť života, do ktorej Krista nepustíme. Ani svoj strach, ani potrebu uznania, ani svoje pohodlie. Kristus ma volá celého. Jeho milosť mi dáva odpustenie a zároveň ma stavia na cestu, po ktorej Ho mám nasledovať.

Pri Ježišových slovách o vyznaní a zapretí si však spomenieme na Petra. On svojho Pána skutočne zaprel. Zo strachu povedal, že Ho nepozná. A predsa našiel milosť. Ježiš mu otvoril cestu späť a znovu ho povolal k nasledovaniu. Aj my si uvedomujeme, koľkokrát sme mlčali, ustúpili alebo svojím konaním popreli to, čo vyznávame. Úľava je v Kristovi, ktorý odpúšťa skutočný hriech. Nemusím svoje zlyhanie zľahčovať ani zakrývať. Môžem ho priznať, prijať odpustenie a znovu vykročiť. Aj po zlyhaní platí celá tá veta: Kristus ma volá celého a celého ma aj drží.

Bratia a sestry, nie vždy nám pri svedectve chýba ochota. Niekedy jednoducho nevieme, čo povedať. Poznáme jazyk piesní a modlitieb, no v obyčajnom rozhovore nám tie isté formulácie znejú cudzo. Bojíme sa, že budeme pôsobiť umelo alebo že budeme druhému niečo vnucovať. Aj hovoriť o viere sa však potrebujeme učiť. Začať môžeme medzi najbližšími, keď sa rozprávame o tom, čo prežívame, čo nás trápi a za čo sme vďační. Práve doma býva niekedy najťažšie prelomiť dlhé mlčanie, no aj tam môže zaznieť jednoduché slovo o tom, prečo sa modlíme alebo o čo sa opierame. Pomáha nám aj spoločenstvo, biblická hodina či rozhovor, v ktorom môžeme vysloviť otázku a hľadať odpoveď. A potrebujeme sami čítať, učiť sa a spoznávať Krista. Veď Ježiš hovorí: „Čo vám hovorím… hovorte.“ Najprv Ho počúvame a potom odovzdávame to, čo sme prijali.

S tým súvisí aj poctivosť nášho svedectva. Ak chcem hovoriť o Kristovej láske, potrebujem sám hľadať Jeho blízkosť, počúvať Jeho slovo, modliť sa a žiť v spoločenstve Jeho cirkvi. Nemusím byť dokonalý. Všetci sa učíme, hľadáme a potrebujeme odpustenie. Ale potrebujem byť na ceste. Ťažko bude moje rozprávanie vierohodné, ak sa sám vedome vyhýbam všetkému, o čom druhým hovorím. Naopak, aj priznanie chyby, prosba o odpustenie a snaha o nápravu môžu ukázať, čo znamená žiť s Kristom. Svedčíme o Pánovi, ku ktorému sa aj sami obraciame a z ktorého milosti žijeme.

Pri Pamiatke reformácie teda máme za čo ďakovať a máme aj kam vykročiť. Prijali sme evanjelium, ktoré oslobodzuje svedomie a otvára budúcnosť. To isté evanjelium potrebuje počuť aj človek vedľa nás. Nemusíme čakať na veľkú historickú chvíľu. Príležitosť príde doma, pri práci, pri návšteve alebo v rozhovore s niekým, kto práve stráca nádej. A my sa môžeme učiť povedať pravdivé slovo o Kristovi, aj keď bude spočiatku neobratné. On pozná našu slabosť a dáva nám svoje zasľúbenie: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyznám i ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ To je nádej, ktorá siaha ďalej než ľudské uznanie aj ďalej než smrť. Kristus ma volá celého a celého ma aj drží – dnes, vo všetkých skúškach a napokon aj pred svojím nebeským Otcom. Amen.

Pane Ježiši Kriste, ďakujeme Ti za evanjelium odpustenia a za všetkých, ktorí nám ho verne odovzdávali. Odpusť nám, keď sme zo strachu mlčali alebo svojím životom popierali to, čo vyznávame. Obnovuj nás svojou milosťou a nedovoľ, aby sme sa zo strachu pred ľuďmi uzavreli do viery, ktorú si nechávame iba pre seba. Uč nás používať svoje obdarovania, aby sme o Tebe vedeli hovoriť, dodávali druhým odvahu a svojou pomocou uľahčovali ich život. Daj nám cez deň odvážne konať, čo nám zveruješ, a v noci sa pokojne odovzdávať Tvojej starostlivosti.

Prosíme za svoju cirkev, aby verne zvestovala evanjelium a sama podľa neho žila. Posilňuj tých, ktorí pre vieru znášajú odmietnutie, väzenie či ohrozenie života. Buď blízko všetkým, ktorých zviera strach a trápia nezodpovedané otázky. Uč nás prinášať im útechu slovami, skutkami aj tichou prítomnosťou. Zomierajúcich prijímaj do svojich rúk a zarmúteným daruj nádej vzkriesenia. Veď nás všetkých cestou viery, až kým sa k nám priznáš pred svojím Otcom a prijmeš nás do večnej radosti. Amen.