Pane, Tvoje slovo nie je v nebi ani za morom, je dnes tu a znie našim ušiam. Pomôž nech je aj v našich životoch.
5. Mojžišova 30,11-14: 11 Lebo tento príkaz, ktorý ti dnes dávam, nie je pre teba ani nedostupný ani ďaleký. 12 Nie je v nebi, aby si smel povedať: Kto vystúpi kvôli nám do neba, aby nám ho zniesol a hlásal, že by sme ho mohli plniť? 13 Ani nie je za morom, aby si smel povedať: Kto kvôli nám zájde za more, aby nám ho priniesol a hlásal tak, že by sme ho mohli plniť? 14 Lebo to slovo je veľmi blízko teba: je v tvojich ústach a v tvojom srdci, aby si ho plnil.
Niekedy strávime hodiny hľadaním riešenia nejakého problému. Sme nervózni, telefonujeme, hľadáme návody na internete, pýtame sa ľudí, ktorí sa v tom vyznajú, beháme hore-dole. A potom si unavení sadneme, siahneme do vrecka alebo otvoríme zásuvku — a zistíme, že ten kľúč, papierik alebo údaj, ktorý sme celý čas hľadali, sme mali pri sebe od začiatku. Riešenie nebolo ďaleko. Bolo na dosah. Len sme ho prehliadali, lebo sme čakali, že odpoveď bude niekde inde — a že bude oveľa zložitejšia.
1. Vlastne vieme, lebo sme počuli
Niečo podobné hovorí aj Mojžiš: Vlastne vieme. Božie prikázanie nie je niekde ďaleko. Netreba vystupovať do neba, netreba ísť za more, netreba čakať na nejaké mimoriadne zjavenie. Slovo je blízko.
A možno práve tu si môžeme uvedomiť, akým spôsobom bolo blízko aj nám. Mnohí z nás ho počúvali odmalička. Niekto nás naučil modlitbu. Niekto nám čítal z detskej Biblie. Mama, otec, stará mama, učiteľka náboženstva, farár, krstný rodič, možno niekto celkom nenápadný nám prvý raz povedal o Bohu.
Aj toto je Božia milosť: že k nám Boh často neprichádza cez niečo desivé a mimoriadne, ale cez milých, blízkych, príjemných ľudí, ktorým dôverujeme. A tak k nám možno v úplne jednoduchej podobe prišlo niečo nesmierne vznešené: slovo samotného Boha.
Možno sme tomu ako deti nerozumeli do hĺbky. Ale vedeli sme dosť. Vedeli sme, že Boh je. Že sa k Nemu môžeme modliť. Že máme hovoriť pravdu. Že máme odpúšťať. Že zlo nie je jedno a dobro nie je jedno. Že Ježiš Kristus nás miluje a že sa k Nemu môžeme utiekať.
Dnes sa možno na túto detskú vieru pozeráme ako na niečo jednoduché. Ale jednoduché ešte neznamená plytké alebo nepravdivé. Niekedy sme tie najväčšie pravdy poznali skôr, než sme ich vedeli vysvetliť.
Vlastne vieme. Lebo sme počuli.
2. Vlastne vieme, lebo sme hľadali
Lenže potom človek vyrastie. Prídu skúsenosti, sklamania, nové názory, pochybnosti. To, čo bolo kedysi jednoduché, sa začne komplikovať. A niekedy je to správne. Viera, ktorá nikdy neprešla otázkami, môže zostať detská aj tam, kde už dávno nie sme deťmi. Ale zároveň hrozí, že si otázkami vytvoríme únikovú cestu pred poslušnosťou.
Vidno to aj na človeku, ktorý sa Ježiša pýta, čo má robiť, aby mal večný život. Ježiš mu pripomenie prikázania. On ich pozná. Ale pýta sa ďalej. A tu sa môže stať, že z Božieho slova urobíme problém na premýšľanie. Namiesto poslušnosti začneme skúmať, čo presne sa ešte musí, čo už nemusí, kde je hranica, či sa to nedá pochopiť aj inak.
A toto poznáme aj my. Niekedy úprimne hľadáme. Ale inokedy si len veľmi zložito vysvetľujeme to, čo sme už dávno pochopili. Vieme, že máme odpustiť, ale hľadáme dôvod, prečo ešte nie. Vieme, že máme hovoriť pravdu, ale vysvetlíme si, prečo práve teraz nie. Vieme, že niečo v našom živote nie je dobré, ale obklopíme to toľkými argumentmi, až sa nám zdá, že už vlastne nevieme nič.
A predsa práve cez pochybnosti a hľadanie môže prísť aj niečo dobré. Človek sa môže dostať na druhú stranu a zistiť: to, čo som kedysi prijal jednoducho, nebolo preto nesprávne. Možno tomu dnes rozumiem hlbšie, možno menej naivne, ale predsa znova poviem: áno, tomuto môžem veriť.
Vlastne vieme. Lebo sme hľadali.
3. Vlastne vieme, lebo sme spoznali Krista
A tu sa napokon dostávame ešte ďalej. Viera nie je iba súbor správnych odpovedí na otázku, čo máme robiť. Nie je ani iba výsledok nášho hľadania. V jej strede stojí niekto konkrétny.
Keď apoštol Pavel neskôr cituje práve tieto Mojžišove slová — že netreba vystupovať do neba ani zostupovať do hlbiny, pretože slovo je blízko — povie: to je slovo viery, ktoré kážeme. A tým slovom je zvesť o Ježišovi Kristovi. Akoby povedal: nemusíš Boha hľadať niekde za hranicami sveta. On sám sa ti dal poznať.
A možno práve tu dostáva naše „vlastne vieme“ svoj najhlbší význam. Neznamená to, že poznáme odpoveď na každú otázku. Neznamená to, že už nikdy nebudeme pochybovať. Ale vieme, komu sme uverili. V Ježišovi Kristovi vidíme Boha, ktorý človeka hľadá, odpúšťa mu, volá ho a dáva mu nový život.
Tomáš tiež prešiel pochybnosťou. Nestačilo mu, čo počuli ostatní. Chcel vidieť, chcel sa presvedčiť. A keď potom Kristus stál pred ním, jeho odpoveďou už nebola ďalšia otázka ani ďalšie vysvetlenie. Povedal jednoducho: „Pán môj a Boh môj.“
Možno práve sem má dozrieť aj naša viera. Od toho, čo nám kedysi povedali naši blízki, cez všetky naše otázky a hľadanie až k osobnému vyznaniu: Pán môj a Boh môj.
Vlastne vieme. Nie preto, že by sme vedeli všetko. Ale preto, že sme v Kristovi spoznali, komu môžeme veriť.
V Mojžišovi je Božie slovo tak blízko, že je v našich ústach a v našom srdci. V Kristovi sa Božie Slovo stalo telom — tak blízkym, že ho ľudia počuli, videli a dotýkali sa ho. A dnes k nám tento Kristus prichádza znovu vo svojom zasľúbení a vo Večeri Pánovej. Vlastne vieme. Nie preto, že vieme všetko. Ale preto, že v Kristovi vieme, komu sme uverili.