Svätý Bože, prichádzame pred Teba takí, akí sme. Utíš naše srdcia, otvor nás svojmu slovu a daj nám svojho Svätého Ducha, aby sme poznávali svoju vinu, prijímali Tvoju milosť a učili sa žiť podľa Tvojej vôle. Skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.

R 8,5: Lebo tí, čo žijú podľa tela, zmýšľajú telesne, ale tí, čo žijú podľa Ducha, zmýšľajú duchovne.

Milí bratia, milé sestry,

neviem, či ste už niekedy počuli slová kata sarka, kata pneuma. Sú to grécke slová, ktoré apoštol Pavel napísal vo svojom liste kresťanom v Ríme. Týmito slovami vyjadril veľmi dôležitú myšlienku, že na tomto svete existujú dva celkom rozdielne spôsoby života.

Čo tieto slová znamenajú? Slová kata sarka znamenajú „podľa tela“. Nemyslí sa tým iba naše fyzické telo ani iba telesné túžby. Pavel tak označuje človeka, ktorý chce žiť sám zo seba, podľa seba, podľa svojich predstáv a svojich túžob. Človeka, ktorého život je obrátený predovšetkým k sebe samému.

Slová kata pneuma znamenajú „podľa Ducha“. Vyjadrujú život človeka, ktorého vedie Boží Duch, človeka, ktorý už nechce patriť sám sebe, ale Ježišovi Kristovi.

Apoštol Pavel zároveň píše, čím sú tieto dva spôsoby života charakteristické.

Ako teda vyzerá život kata sarka, podľa tela? Človek chce robiť predovšetkým to, čo chce on sám. Presadzuje svoju vlastnú vôľu. Jeho vlastné záujmy sú jeho prioritou. Dá sa viesť sebectvom. Spolieha sa na svoje sily, schopnosti, na svoju vlastnú chytrosť. Chce svoj život držať vo vlastných rukách.

A tu by sme si mali dať pozor na jednu vec. Veľmi ľahko by sme pri týchto slovách mohli začať premýšľať o iných ľuďoch. Veď poznáme ľudí, ktorí žijú iba pre seba. Poznáme ľudí, ktorých Pán Boh nezaujíma. Lenže dnes je Nedeľa pokánia. A pokánie nezačína tým, že sa rozhliadnem okolo seba a pomenujem hriechy iných ľudí. Pokánie začína tým, že dovolím Božiemu slovu, aby hovorilo ku mne.

A zrazu zisťujem, že kata sarka nie je iba problém ľudí niekde tam vonku. Aj ja chcem presadzovať svoju vôľu. Aj ja chcem, aby sa veci diali podľa mojich predstáv. Aj ja myslím na seba. Aj ja sa radšej spolieham na svoje schopnosti, svoju múdrosť, svoje skúsenosti, než by som sa spoľahol na Pána Boha.

A dokonca aj náboženský človek môže žiť spôsobom kata sarka. Môžem chodiť do kostola, modliť sa, konať dobré veci, môžem byť presvedčený, že som lepší ako iní – a v strede toho všetkého môžem byť stále ja. Moja zbožnosť. Moja spravodlivosť. Moja predstava o tom, aký by som mal byť.

Preto nám dnes apoštol Pavel stavia pred oči duchovné zrkadlo. A otázka neznie: Ktorí ľudia okolo nás žijú podľa tela? Otázka znie: Čím žijem ja? Kto je v strede môjho života? Komu patrím?

Pavel hovorí veľmi vážne: „Zmýšľanie tela je smrť.“ A ďalej: „Zmýšľanie tela je nepriateľstvo voči Bohu.“ Prečo až také tvrdé slová? Pretože človek bol stvorený pre život s Bohom. Ak sa však uzavrie do seba, ak chce žiť sám zo seba, oddeľuje sa od zdroja svojho života. Chce byť sám svojím pánom. Chce sám rozhodovať o dobrom a zlom. Chce sám sebe zabezpečiť život. A to je starý problém človeka. Nie je to problém iba dnešného sveta. Je to problém, ktorý si ľudstvo nesie od svojho pádu do hriechu. A každý z nás ho nachádza aj v sebe.

Preto sa musíme opýtať ešte jednu otázku: Dokáže človek sám seba zmeniť? Dokážeme sa jednoducho rozhodnúť: Od dnešného dňa už nebudem žiť kata sarka, ale kata pneuma? Keby to bolo také jednoduché, nepotrebovali by sme Spasiteľa. Človek dokáže zmeniť veľa vecí vo svojom živote. Dokáže zmeniť svoje správanie. Dokáže si vytvoriť nové návyky. Dokáže sa v mnohom polepšiť. Ale nedokáže sám seba vyslobodiť zo svojej obrátenosti k sebe samému.

A práve tu prichádza evanjelium. Apoštol Pavel niekoľko veršov pred naším textom píše nádhernú vetu: „Čo bolo nemožné zákonu pre slabosť tela, vykonal Boh, keď poslal svojho Syna.“ Vykonal Boh. To je evanjelium. Čo nedokážem urobiť ja, urobil Boh. Nepovedal iba: Človeče, musíš sa polepšiť. Musíš sa viac snažiť. Musíš sa stať duchovnejším človekom. Poslal svojho Syna. Ježiš Kristus vstúpil do nášho sveta, prišiel k ľuďom, ktorí žijú kata sarka, prišiel k hriešnikom. Vzal na seba náš hriech, zomrel za nás a vstal z mŕtvych, aby nám otvoril nový život.

A preto Pavel môže hovoriť o druhom spôsobe života: kata pneuma – podľa Ducha. Ako vyzerá takýto život? Človek sa dá viesť Božím Duchom. Už nechce byť sám sebe pánom. Vie, že patrí Ježišovi Kristovi. Jeho život dostáva nový stred. Nie ja – Kristus. Nie moja vôľa za každú cenu – ale Jeho vôľa. Nie iba moje záujmy – ale láska k Bohu a k človeku. Nie spoliehanie sa iba na vlastné sily – ale dôvera v Pána Boha.

Človek kata pneuma nie je dokonalý človek. To je veľmi dôležité. Nie je to človek, ktorý už nemá nijaký hriech, nijaké sebectvo, nijaký zápas. Keby to tak bolo, nepotrebovali by sme pokánie. Práve preto máme Nedeľu pokánia.

Aj kresťan znovu zisťuje, ako ľahko sa jeho život začne točiť okolo neho samého. Ako ľahko sa vráti staré sebectvo. Ako ľahko začnem presadzovať seba. Ako ľahko zabudnem, komu patrím.

Preto pokánie nie je niečo, čo človek urobil kedysi dávno, keď uveril v Krista, a odvtedy to už nepotrebuje. Pokánie patrí ku kresťanskému životu. Znova sa nechať zastaviť Božím slovom. Znova pravdivo pomenovať svoj hriech. Znova prestať utekať pred Bohom. Znova sa obrátiť ku Kristovi. Znova si uvedomiť: Nepatrím sebe. Patrím svojmu Pánovi. A práve tu sa začína sloboda života kata pneuma.

Pavel píše: „Zmýšľanie Ducha je život a pokoj.“ Človek, ktorý žije z Božieho Ducha, dostáva nový zmysel života. Už nemusí celý život dokazovať svoju vlastnú hodnotu. Vie, komu patrí. Dostáva nový cieľ. Vie, že posledným cieľom jeho života nie je rakva, cintorín ani krematórium, ale Božie kráľovstvo. Dostáva istotu. Nie istotu v sebe samom, pretože naše sily, schopnosti aj všetko, čo máme, je pominuteľné. Jeho istota spočíva v Božích sľuboch. Boh je verný. A dostáva pokoj. Nie pokoj v tom zmysle, že už nebude mať problémy, trápenie alebo zápasy. Veď aj apoštol Pavel v tej istej kapitole hovorí o utrpení, slabosti a stonaní. Ale uprostred toho všetkého môže človek vedieť: Som Božie dieťa. Patrím Kristovi. A nič ma nemôže odlúčiť od Božej lásky.

Bratia a sestry, dnes je Nedeľa pokánia. A preto si na záver nepoložme otázku, čo by mali zmeniť tí druhí. Čo by mala zmeniť spoločnosť. Čo by mali zmeniť ľudia, ktorí nechodia do kostola. Položme si otázku, ktorú pred nás stavia Božie slovo: Ako žijem ja? Kata sarka – podľa seba, zo seba a pre seba? Alebo kata pneuma – z Božieho Ducha, v dôvere Kristovi a v nasledovaní Krista?

A možno pri tejto otázke zistíme niečo nepríjemné. Možno v sebe nájdeme viac kata sarka, než by sme chceli.

Práve preto však smieme prísť ku Kristovi. Pokánie neznamená, že najprv musím sám seba napraviť a potom môžem prísť k Bohu. Pokánie znamená prísť k Bohu práve preto, že sám seba napraviť nedokážem. Prísť ku Kristovi a povedať: Pane, zase som chcel žiť sám zo seba. Zase som chcel byť pánom svojho života. Zase som myslel viac na seba než na Teba a na ľudí, ktorých si mi dal. Odpusť mi. A veď ma svojím Duchom.

Pretože to, čo nedokážeme my, vykonal Boh, keď poslal svojho Syna. A tam, kde prebýva Duch Kristov, tam sa začína nový život. Kata pneuma. Život podľa Ducha. Život, v ktorom už nemusím patriť sebe, pretože patrím Kristovi. Amen.