Pane Bože, daj nám pravdivo poznávať seba samých a s dôverou počúvať Tvoje slovo. Otvor naše srdcia zvesti o odpustení, ktoré nám dávaš v Ježišovi Kristovi, aby sme sa nespoliehali na vlastné zásluhy, ale na Tvoju milosť. Amen.

Žalm 130: ¹Pútnická pieseň. Z hlbín volám k tebe, Hospodin. ²Pane, počuj môj hlas; kiež tvoje ucho pozorne vypočuje hlas môjho vzdychania. ³Ak si budeš, Hospodin, v pamäti uchovávať neprávosti, Pane, kto obstojí? ⁴Ty však máš moc odpúšťať, aby cítili bázeň pred tebou. ⁵Čakám na Hospodina. Moja duša čaká na jeho slovo. ⁶Moja duša čaká na Pána viac ako strážcovia na ráno, viac ako strážcovia na ráno. ⁷Izrael, čakaj na Hospodina, lebo od Hospodina je milosť a od neho je plné vykúpenie. ⁸On vykúpi Izrael zo všetkých jeho neprávostí.

Milí bratia a sestry!

„Z hlbokosti k Tebe volám, čuj, Bože, smutný môj hlas.“ Takto sa začína Lutherova pieseň 334. A takto sa začína aj130. žalm. Nevieme, do akých okolností sa jeho autor dostal. Vieme však, že prežíva veľkú tieseň a obracia sa na Boha. Jeho slová nám pripomínajú človeka, ktorý sa ocitol v hlbokej vode, stratil pôdu pod nohami a nedokáže sa vlastnými silami dostať na bezpečné miesto. Volá o pomoc, pretože vie, že sám si už nepomôže.

Čoskoro však zisťujeme, že žalmista nehovorí iba o životných starostiach a trápeniach. Jeho úzkosť súvisí aj s vlastným hriechom. Pýta sa: „Ak si budeš, Hospodin, v pamäti uchovávať neprávosti, Pane, kto obstojí?“ To je otázka, pred ktorou nikto z nás nemôže jednoducho mávnuť rukou. Každý máme na svojom svedomí veci, ktoré by sme dnes urobili inak. Slová, ktorými sme niekomu ublížili, rozhodnutia, za ktoré sa hanbíme, povinnosti, ktoré sme zanedbali. A hoci si neraz dokážeme nájsť ospravedlnenie, pred Bohom, ktorý pozná naše srdce, nič nezakryjeme. Keby mal Boh posudzovať náš život iba podľa našich skutkov, kto by pred ním obstál?

Práve tu však zaznieva rozhodujúca odpoveď žalmu: „Ty však máš moc odpúšťať, aby cítili bázeň pred tebou.“ Žalmista nehovorí, že jeho previnenia nie sú také vážne. Ani sa nesnaží presvedčiť Boha, že si odpustenie zaslúži. Jeho nádej spočíva v tom, aký je sám Boh. V jeho milosrdenstve. Martin Luther túto myšlienku veľmi silno vyjadril v piesni, ktorú poznáme pod číslom 334, keď pripomína, že pred Bohom neobstojíme pre svoje zásluhy, ale iba pre jeho milosť. To je aj srdce evanjelia. Božie odpustenie nie je odmenou pre tých, ktorí žili dostatočne dobre. Je darom, ktorý potrebujeme všetci a ktorý nám Boh ponúka v Ježišovi Kristovi.

Možno sa nám zdá zvláštne, že žalmista spája odpustenie s bázňou pred Bohom. Veď obyčajne sa bojíme toho, kto nás môže potrestať. Tu však ide o niečo iné. Keď človek spozná, že Boh mu napriek jeho hriechu prejavuje milosť, začína si vážiť jeho dobrotu a túži žiť podľa jeho vôle. Odpustenie nie je povolením pokračovať v zlom. Naopak, oslobodzuje nás, aby sme mohli začať žiť inak. A to má veľmi konkrétny význam aj pre naše vzťahy. Ak sme niekomu ublížili, Božie odpustenie nás nezbavuje zodpovednosti priznať si chybu, ospravedlniť sa a podľa možností napraviť, čo sme pokazili. Dáva nám však odvahu postaviť sa pravde, pretože vieme, že naše zlyhanie nemusí mať nad naším životom posledné slovo.

Žalmista potom pokračuje: „Čakám na Hospodina. Moja duša čaká na jeho slovo. Moja duša čaká na Pána viac ako strážcovia na ráno.“ Je to veľmi výstižný obraz. Nočný strážca túžobne očakáva svitanie. Noc sa mu môže zdať dlhá, ale vie, že ráno príde. Podobne aj veriaci človek niekedy musí čakať na pokoj a úľavu. Ani úprimné vyznanie hriechu ešte nemusí znamenať, že sa okamžite zbavíme výčitiek svedomia. Minulosť sa nám vracia, niektoré následky svojich rozhodnutí stále nesieme a niekedy pochybujeme, či nám Boh skutočne odpustil. Žalm nás však učí, že naša istota nemá spočívať iba v tom, čo práve cítime. Žalmista čaká na Božie slovo. A práve Božie slovo nám zvestuje, že v Ježišovi Kristovi máme odpustenie hriechov. Keď nás teda trápi svedomie, nemusíme čakať, kým sa sami budeme cítiť lepšími ľuďmi. Smieme sa oprieť o Kristovo zasľúbenie a dôverovať jeho milosti.

V Ježišovi Kristovi totiž vidíme, že Božie odpustenie nie je iba pekným prianím. Kristus vzal na seba naše hriechy, zomrel za nás na kríži a svojím vzkriesením nám otvoril cestu k novému životu. Preto sa kresťanská nádej neopiera o naše zásluhy ani o schopnosť napraviť všetky chyby minulosti. Opiera sa o to, čo pre nás vykonal Spasiteľ. Keď sa k nemu obraciame s pokáním a vierou, nemusíme pochybovať o tom, či je jeho milosť dostatočne veľká aj pre nás.

Napokon žalmista pozýva k dôvere celý Boží ľud: „Izrael, čakaj na Hospodina, lebo od Hospodina je milosť a od neho je plné vykúpenie. On vykúpi Izrael zo všetkých jeho neprávostí.“ Ten, kto na začiatku volal z hlbín, teraz povzbudzuje druhých. Spoznal, že Božia milosť je väčšia než ľudský hriech. A toto poznanie si nemá nechať iba pre seba. Aj my žijeme v spoločenstve ľudí, ktorí potrebujú odpustenie. Preto sa máme učiť nielen prijímať Božiu milosť, ale ju aj prejavovať druhým. Neznamená to zľahčovať zlo alebo prehliadať krivdy. Znamená to však nepripisovať človeku navždy iba jeho chyby a nezatvárať pred ním dvere k náprave.

Milí bratia a sestry, každý z nás sa môže dostať do situácie, keď ho bude trápiť vlastné svedomie a keď si uvedomí, že sám pred Bohom neobstojí. Žalm 130 nám vtedy ukazuje cestu. Nemusíme pred Bohom utekať ani pred ním predstierať svoju nevinu. Práve k nemu smieme prísť so všetkým, čo nás ťaží. Lebo u neho je odpustenie. A v Ježišovi Kristovi nám dal istotu, že jeho milosť je väčšia než náš hriech. Preto sa aj my smieme pripojiť k žalmistovmu vyznaniu a s dôverou očakávať na Hospodina. Veď od neho je milosť a plné vykúpenie, ktoré nás privedie až do večného života.

Amen.

Milostivý nebeský Otče, ďakujeme Ti za Tvoje slovo, ktoré nám pripomína vážnosť nášho hriechu, ale predovšetkým veľkosť Tvojho milosrdenstva. Vyznávame, že sa často spoliehame na vlastnú spravodlivosť, ospravedlňujeme svoje chyby a zabúdame, ako veľmi potrebujeme Tvoje odpustenie. Odpusť nám naše previnenia a uč nás s pokorným srdcom prijímať milosť, ktorú nám dávaš v Ježišovi Kristovi.

Ďakujeme Ti, že naše hriechy nemusia mať nad nami posledné slovo. Keď nás trápi svedomie a vracajú sa výčitky minulosti, posilňuj našu dôveru v Tvoje zasľúbenia. Pomáhaj nám napravovať spôsobené krivdy, prosiť o odpustenie a ochotne odpúšťať aj svojim blížnym. Nech sa Tvoja milosť prejavuje v našich slovách, rozhodnutiach a vzťahoch.

Prosíme Ťa za všetkých, ktorých ťaží vina, zármutok alebo beznádej. Poteš ich svojím evanjeliom a posilni ich vieru. Zachovávaj svoju cirkev vo vernosti Tvojmu slovu, aby sme vždy zvestovali odpustenie a plné vykúpenie v Ježišovi Kristovi. A po skončení nášho pozemského života prijmi nás do svojho večného kráľovstva, kde budeme naveky oslavovať Tvoju milosť. Amen.