Pane Bože, otvor nám svoje slovo a otvor naše srdcia preň. Daj, aby sme v slovách žalmu počuli hlas viery, ktorá sa Ťa drží aj v úzkosti, a aby sme v Kristovi poznali Toho, ktorý vstúpil aj do našej opustenosti. Amen.

Ž 22,2–3.8–9.19.23: ²Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Ďaleko si od mojej spásy, od slov môjho kriku! ³Bože môj, volám vo dne, ale Ty sa neozývaš, aj v noci, ale nemôžem sa utíšiť. ⁸Všetci, ktorí ma vidia, sa mi posmievajú, vyškierajú sa, potriasajú hlavou: ⁹Spoliehal sa na Hospodina, nech ho teraz zachráni, nech ho vytrhne, však má v ňom zaľúbenie! ¹⁹Rozdeľujú si moje šaty a o môj odev hádžu lós. ²³O Tvojom mene budem rozprávať svojim bratom, uprostred zhromaždenia chcem Ťa chváliť.

Milí bratia a sestry,

dnes začíname sériu kázní zo žalmov. Žaltár je zvláštna biblická kniha. Nie každý žalm je modlitbou v úzkom zmysle slova. Nájdeme v ňom piesne, vyznania, poučenia, rozprávanie o Božích skutkoch, slová kráľov i slová trpiacich. A predsa sa Žaltár od najstarších čias stal modlitebnou knihou Božieho ľudu.

Má to svoj dôvod. Keď sa modlíme iba vlastnými slovami, veľmi ľahko sa modlíme stále to isté. To, čo nás práve trápi. To, čo potrebujeme. To, čo cítime. Naše modlitby bývajú úzke, pretože aj náš pohľad je úzky. Žalmy nás učia modliť sa aj tam, kam by sme sami nešli. Učia nás hovoriť s Bohom o radosti i vine, o dôvere i pochybnosti, o nepriateľoch, o smrti, o spravodlivosti, o Božom mlčaní.

Potrebujeme sa modliť aj vlastnými slovami. Ale naše vlastné slová potrebujú školu. Žalmy nás učia hovoriť s Bohom, aby naša modlitba nebola iba ozvenou toho, čo práve cítime a chceme. Čím hlbšie človek vrastá do žalmov a čím častejšie ich sám modlí, tým jednoduchšia a zároveň bohatšia bude jeho vlastná modlitba.

Preto sa pri nich nebudeme pýtať iba: Čo vtedy prežíval žalmista? Ani iba: Čo z toho sedí na môj život? Budeme sa pýtať aj: Ako sa tieto slová otvárajú v Kristovi? Čo z nich cez Krista dostáva cirkev? A ako sa potom môžu stať aj našimi slovami pred Bohom?

1. Žalm 22 je na začiatok vhodný práve preto, že začína tam, kde mnohí veriaci ľudia nevedia, či ešte vôbec možno hovoriť o modlitbe: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Ďaleko si od mojej spásy, ďaleko od slov môjho stonania. Bože môj, volám vo dne, ale neodpovedáš, i v noci, a nemám pokoja.“

To nie je pokojná modlitba človeka, ktorý má všetko vnútorne usporiadané. Žalmista volá a nedostáva odpoveď. Boh je ďaleko. Človek sa modlí, ale nič sa nemení. A predsa je v tých prvých slovách čosi zvláštne. Nehovorí: Boh nie je. Nehovorí: už sa nemám ku komu modliť. Hovorí: „Bože môj.“ To je prvá vec, ktorú nás tento žalm učí. Viera nemusí vždy vyzerať ako istota. Niekedy vyzerá ako otázka, ktorá sa ale odmieta obrátiť Bohu chrbtom. Žalmista nerozumie Bohu, ale stále hovorí k Bohu. Necíti jeho blízkosť, ale stále ho nazýva svojím Bohom. Boh je ďaleko – a predsa zostáva „môj Boh“.

Mnohí veriaci ľudia majú pocit, že keď prídu takéto chvíle, s ich vierou je niečo zle. Že správny kresťan by mal cítiť pokoj, dôveru, istotu. A mnohí, ktorí zažívajú pocity pochybností, otázok, sa cítia akosi nečistí a nehodní modliť sa. Žalm 22 však pozná aj inú podobu viery. Vieru, ktorá sa drží Boha práve tým, že sa ho pýta: Prečo?

2. A potom sa stane niečo, čo tento žalm mení navždy. Ježiš na kríži vezme jeho prvú vetu na svoje pery: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ To nie je náhodná biblická citácia. Ježiš sa týmto žalmom modlí. Kristus nevstupuje iba do telesnej bolesti človeka. Nevstupuje iba do samoty, výsmechu, poníženia. Vstupuje aj do tej najhlbšej otázky veriaceho človeka: Bože, kde si? To je dôležité. Kristus nám z bezpečnej vzdialenosti nehovorí: Neboj sa, všetko bude dobré. On sám pozná modlitbu, pri ktorej nebo mlčí.

A evanjeliá nás k Žalmu 22 vracajú znova. Žalm hovorí: „Všetci, čo ma vidia, posmievajú sa mi, vykrúcajú ústa a potriasajú hlavou: Spoliehal sa na Hospodina, nech ho vyslobodí.“ Pod krížom počujeme takmer tie isté slová: „Dúfal v Boha, nech ho teraz vyslobodí.“

Žalm hovorí: „Delia si moje rúcho a o môj odev losujú.“ A Jánovo evanjelium nám opisuje vojakov, ktorí si rozdelia Ježišovo rúcho a o jeho odev losujú.

To všetko môžeme čítať ako naplnenie Písma. Ale bola by škoda zostať iba pri tom. Akoby nám evanjelisti hovorili: Ak chcete pochopiť Kristovo utrpenie, čítajte Žalm 22. Žalm nám pomáha vidieť, čo sa na kríži deje. Ježiš je vysmiaty spravodlivý. Jeho dôvera v Boha sa stáva predmetom posmechu. Je zbavený všetkého. Je vydaný do rúk druhých. Je bezmocný. A predsa sa modlí. Kristus zostáva obrátený k Otcovi aj vtedy, keď zakúša opustenosť. Jeho výkrik nie je koncom vzťahu k Bohu. Je modlitbou.

Ale Žalm 22 sa nekončí pri výkriku opustenosti. Neskôr čítame: „Tvoje meno budem zvestovať svojim bratom, uprostred zhromaždenia Ťa budem chváliť.“ A List Židom tieto slová opäť vkladá do Kristových úst. Ten istý Kristus, ktorý volá: „Prečo si ma opustil?“, hovorí: „Uprostred zhromaždenia Ťa budem chváliť.“ To je pohyb celého žalmu. Od náreku k chvále. Od samoty k zhromaždeniu. Od opustenosti k spoločenstvu. Kríž teda nie je poslednou vetou.

To neznamená, že každá naša bolesť sa rýchlo vyrieši. Že každá otázka dostane odpoveď ešte dnes. Že keď sa dobre pomodlíme, ráno už bude všetko jasné. Žalm 22 nič také nesľubuje. Ale ukazuje, že opustenosť nemá posledné slovo. Kristus touto cestou neprešiel do prázdna. Prešiel cez smrť k životu, cez nárek k chvále, zo samoty medzi bratov.

A teraz sa môžeme pýtať: Ako sa teda tento žalm stáva našou modlitbou? Nie jednoducho tak, že Dávid trpel a my tiež trpíme. Ani tak, že každá naša bolesť je rovnaká ako Kristovo utrpenie. Žalm 22 sa stáva našou modlitbou preto, že sa najprv stal modlitbou Kristovou.

My sa ho modlíme ako tí, ktorí patria Kristovi. Keď teda príde deň, v ktorom nebudeme cítiť Božiu blízkosť, nemusíme si vyrábať správne pocity. Nemusíme predstierať istotu, ktorú nemáme. Nemusíme Bohu hovoriť, že je všetko v poriadku, keď nie je. Môžeme vziať slová, ktoré nám dáva Písmo: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ A možno v tej chvíli nebude naším najväčším vyznaním viery slovo „prečo“, ale práve tie dve malé slová pred ním: „Bože môj.“ Pretože aj človek, ktorý nerozumie Bohu, sa môže stále držať Boha.Aj človek, ktorý Boha necíti, môže k nemu stále hovoriť.Aj otázka môže byť modlitbou.

A keď už sami nevieme, čo povedať, môžeme sa učiť hovoriť slovami, ktoré nám boli dané. Práve preto potrebujeme žalmy. Nie iba preto, aby sme v nich našli svoje pocity. Ale aby nás učili modliť sa aj vtedy, keď naše vlastné slová nestačia. A prvá lekcia Žalmu 22 môže byť veľmi jednoduchá: Keď Boh mlčí, modlitba sa ešte nemusí skončiť. Keď už nevieme povedať nič iné, možno stále môžeme povedať: „Bože môj.“

Pane Ježiši Kriste, ďakujeme Ti, že si neostal vzdialený od ľudského utrpenia, ale prijal si aj samotu, výsmech a opustenosť kríža. Ty poznáš aj modlitbu, ktorá znie ako výkrik do ticha, a predsa zostáva modlitbou k Bohu. Uč nás preto neutiecť od Otca ani vtedy, keď Mu nerozumieme, keď odpoveď neprichádza a keď sa nám zdá, že zostal ďaleko. Daj nám vieru, ktorá sa Ťa drží aj otázkou, nádej, ktorá neprestáva čakať, a srdce, ktoré sa učí modliť slovami Tvojho slova. A keď sami nevládzeme, nes nás vo svojej cirkvi a daj nám zakúsiť, že ani nárek, ani smrť, ani opustenosť nemajú posledné slovo. Amen.