Pane Bože, uč nás poznávať Tvoju pomoc, dôverovať Tvojej ochrane a kráčať životom s istotou, že nás neopúšťaš. Nech nás Tvoje zasľúbenia posilňujú vo viere a vedú ku Kristovi, nášmu Spasiteľovi. Amen.

Žalm 121: ¹Pútnická pieseň. Pozdvihujem si oči k vrchom: Odkiaľ mi príde pomoc?²Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem.³Nedá sa klátiť tvojej nohe; tvoj ochranca nedrieme.⁴Nie, nedrieme a nespí ochranca Izraela.⁵Hospodin je tvojím ochrancom, Hospodin ti je clonou po pravici;⁶slnko ťa vo dne neraní úpalom ani mesiac v noci.⁷Chrániť ťa bude Hospodin pred každým zlom, On bude chrániť tvoju dušu.⁸Hospodin bude chrániť tvoje vychádzanie i tvoje vchádzanie odteraz až naveky.

Milí bratia a sestry!

„Pozdvihujem si oči k vrchom: Odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem.“ Týmito slovami sa začína 121. žalm. Patrí medzi takzvané pútnické piesne, ktoré sprevádzali Boží ľud na cestách do Jeruzalema. Predstavme si pútnika, ktorý sa vydáva na cestu. Nevie presne, čo ho čaká, aké prekážky bude musieť prekonať a či sa bezpečne vráti domov. Pred sebou vidí vrchy a kladie si otázku: Odkiaľ mi príde pomoc? Je to otázka človeka, ktorý pozná svoju zraniteľnosť a vie, že na všetko sám nestačí.

Prečo však pútnik pozdvihuje oči práve k vrchom? Pre nás sú vrchy predovšetkým obrazom krásy, veľkosti a pevnosti. V starovekom Izraeli však mali aj náboženský význam. Na vrchoch sa nachádzali svätyne, v ktorých ľudia uctievali rozličné božstvá a očakávali od nich ochranu. Je preto možné, že žalmista sa pri pohľade na vrchy pýta aj na to, odkiaľ vlastne prichádza skutočná pomoc. Od bohov, ktorým ľudia na týchto miestach prinášajú obete? Od mocností, ktorým pripisujú vládu nad prírodou a ľudským osudom? Jeho odpoveď je jednoznačná: „Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem.“ Pútnik sa nespolieha na nijakú z týchto mocností, ale na Stvoriteľa, ktorému patrí celý svet.

Aj my si kladieme otázku, odkiaľ príde pomoc. Keď ochorieme, obraciame sa na lekára. Keď sa ocitneme v ťažkostiach, hľadáme pomoc u blízkych. Keď nás znepokojuje budúcnosť, usilujeme sa vytvoriť si istoty, o ktoré sa budeme môcť oprieť. A to všetko je správne. Boh nám dal rozum, schopnosti aj ľudí, ktorí nám môžu pomáhať. Žalm nás nevyzýva, aby sme takouto pomocou pohŕdali. Pripomína nám však, že ani zdravie, ani majetok, ani ľudská moc nemôžu byť našou poslednou istotou. Všetky tieto veci majú svoje hranice. Naša konečná dôvera patrí Hospodinovi, ktorý učinil nebo i zem.

Potom sa však v žalme deje niečo zaujímavé. Pútnik prestáva hovoriť a zaznieva hlas, ktorý sa prihovára jemu: „Nedá sa klátiť tvojej nohe; tvoj ochranca nedrieme. Nie, nedrieme a nespí ochranca Izraela.“ Je pravdepodobné, že tieto slová kedysi zaznievali ako požehnanie, ktorým zhromaždenie sprevádzalo pútnika na cestu. Človek najprv vyznáva, že jeho pomoc je od Hospodina, a potom počuje uistenie, že Hospodin ho skutočne bude chrániť. Nie je ponechaný iba na svoju vlastnú vieru a odhodlanie. Dostáva zasľúbenie, ktorého sa môže držať.

Žalmista opakovane zdôrazňuje, že Hospodin je ochrancom svojho ľudu. Na rozdiel od človeka, ktorý potrebuje odpočinok a nemôže byť stále v strehu, Hospodin nedrieme ani nespí. Jeho starostlivosť nemá prestávku. A práve preto sa pútnik môže vydať na cestu. Nie preto, že pozná všetky nebezpečenstvá a dokáže sa na ne pripraviť, ale preto, že vie, komu zveril svoj život.

Nasleduje krásny obraz: „Hospodin je tvojím ochrancom, Hospodin ti je clonou po pravici; slnko ťa vo dne neraní úpalom ani mesiac v noci.“ Pre pútnika, ktorý kráčal pod horúcim slnkom, bola clona, poskytujúca tieň, veľkým dobrodením. Chránila ho pred páľavou a umožňovala mu pokračovať v ceste. Ale všimnime si ešte jednu vec. Ak niekto druhému poskytuje tieň, znamená to, že sám stojí medzi ním a slnečnými lúčmi. Ochranca nie je niekde ďaleko. Je nablízku a sám sa vystavuje tomu, pred čím druhého chráni.

Práve tento obraz nám môže pomôcť porozumieť aj Božej pomoci v Ježišovi Kristovi. Boh nám neposlal iba radu, ako máme zvládnuť svoj život. V Ježišovi Kristovi prišiel medzi nás. Poznal únavu, bolesť, odmietnutie aj utrpenie. A na kríži vzal na seba náš hriech a smrť, aby nám otvoril cestu k večnému životu. Tu vidíme, ako ďaleko siaha Božia láska. Kristus nás nechráni tým, že by zostal vzdialený od nášho utrpenia, ale tým, že doň sám vstúpil a svojím víťazstvom nad smrťou nám dal nádej, ktorú nám nikto nemôže vziať.

To je dôležité aj pre správne pochopenie záverečných slov žalmu: „Chrániť ťa bude Hospodin pred každým zlom, On bude chrániť tvoju dušu.“ Nemôžeme ich chápať ako záruku, že veriaci človek nikdy neochorie, neutrpí škodu alebo nebude prežívať bolesť. Veď aj samotní apoštoli poznali prenasledovanie, väzenie a smrť. Božia ochrana však siaha hlbšie než naše pozemské bezpečie. Znamená, že náš život zostáva v Božích rukách aj vtedy, keď prídu skúšky, ktorým sa nedokážeme vyhnúť. Kristovo vzkriesenie nám dáva istotu, že ani smrť nemá nad nami posledné slovo.

A napokon žalm končí požehnaním: „Hospodin bude chrániť tvoje vychádzanie i tvoje vchádzanie odteraz až naveky.“ Pôvodne tieto slová sprevádzali pútnika, ktorý odchádzal z Božieho domu a vydával sa na cestu. Ich význam je však oveľa širší. Vychádzanie a vchádzanie zahŕňa celý náš život. Odchádzame z domu do práce a vraciame sa k svojim blízkym. Vychádzame medzi ľudí a vraciame sa do samoty. Prežívame dni radosti aj dni starostí. A raz príde aj naša posledná cesta, z ktorej sa už nevrátime do svojho pozemského domova. Aj nad celým týmto putovaním znie Božie zasľúbenie.

Milí bratia a sestry, na konci dnešných služieb Božích prijmeme požehnanie a rozídeme sa do svojich domovov. Nevieme, čo všetko nás čaká v nasledujúcich dňoch. Ale podobne ako dávny pútnik nemusíme odchádzať iba so svojimi obavami a neistotou. Odchádzame s Božím zasľúbením. Hospodin, ktorý učinil nebo i zem, zostáva naším ochrancom. A Ježiš Kristus, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych, nás sprevádza cestou, ktorá vedie až do Otcovho domu.

Preto aj my smieme vyznať: „Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem.“ A s dôverou prijať požehnanie: „Hospodin bude chrániť tvoje vychádzanie i tvoje vchádzanie odteraz až naveky.“ Amen.

Pane Ježiši Kriste, náš dobrý Pastier, ďakujeme Ti za slovo, ktorým nás povzbudzuješ na našej životnej ceste. Vyznávame, že sa často spoliehame predovšetkým na vlastné sily, svoje schopnosti a istoty, ktoré nám ponúka tento svet. Keď však prídu skúšky a nebezpečenstvá, poznávame svoju slabosť. Odpusť nám našu nedôveru a uč nás obracať sa k nebeskému Otcovi, od ktorého prichádza naša pomoc.

Ďakujeme Ti, že si nás neopustil v našej hriešnosti a biede, ale sám si vstúpil do ľudského utrpenia, položil si za nás svoj život a svojím vzkriesením si nám otvoril cestu k večnému životu. Prosíme, sprevádzaj nás na našich každodenných cestách, pri práci i odpočinku, v zdraví i chorobe, v radosti i zármutku. Ochraňuj naše rodiny, posilňuj slabých, potešuj osamelých a buď blízko tým, ktorí prechádzajú ťažkými skúškami. Zachovaj nás v spoločenstve svojej cirkvi, aby sme sa navzájom povzbudzovali a pomáhali si niesť životné bremená. A keď sa raz skončí naše pozemské putovanie, priveď nás do domu nebeského Otca, kde budeme naveky oslavovať Tvoje meno. Amen.